Ľudia si v rámci jazyka vytvorili zvláštnu vec. Nadávky. Vymysleli niečo, čo si vzápätí zakázali. Jedna vec je nadávať niekomu. To beriem.

Občas rozmýšľam, čo nám spôsobuje radosť z ničenia. Prečo v niektorých rodinách lietajú taniere a poháre, prečo nezbedné decká rozbíjajú okná a kľúčami škriabu drahé autá a prečo sa nám páčia vo filmoch veľkolepé výbuchy budov.

Tohtoročný monitor, presnejšie Testovanie 9, som zažila na vlastné oči. Ráno o pol ôsmej som sedela za mahagónovým stolom v budove so svetložltou opadanou omietkou. Spolu s učiteľmi z ďalších škôl

Návšteva kina bola v

Tak takýto veľký skok som ešte nezažila. Vždycky som mala problém vrátiť sa do európskej reality. Vrátiť sa fyzicky, to už človek nejako zvládne, aj keď s

Koľko trvá moment?

Je

Joyce Carol Oatesová má šesťdesiatdeväť rokov a pokojne by mohla hrať Edith Piaf z obdobia, keď šansoniérka ešte nemala prepitú pečeň. Je chudučká, s veľkými očami usmievajúcimi sa z bledej tváre a hnedými zvlnenými vlasmi. Vyzerá trochu ako svojská postavička Tima Burtona, čo myslím ako kompliment.

Posledné nepálske dobrodružstvo. Po dvoch týždňoch relatívneho svalového relaxu (ak nerátam nepálske diskotéky a aktívny denný a nočný život v Káthmandú) som naložila svoju ničnetušiacu sestru Terezku do malého, pochybne vyzerajúceho lietadla na káthmandskom letisku.

Ráno. Cez malé zamrežované okienko s rozmermi asi 10 x 30 centimetrov mi prenikajú prvé ranné lúče. Autá z ostatných garáží vo dvore o ôsmej štartujú svoje motory a ponáhľajú sa do práce. Búchajú dvere, smrdia výfuky, rodičia nakladajú otrávené a rozospaté deti a vezú ich do školy.