Posledné nepálske dobrodružstvo. Po dvoch týždňoch relatívneho svalového relaxu (ak nerátam nepálske diskotéky a aktívny denný a nočný život v Káthmandú) som naložila svoju ničnetušiacu sestru Terezku do malého, pochybne vyzerajúceho lietadla na káthmandskom letisku.
Až tu sa dozvedela vianočné prekvapenie – kam letí a čo tam bude robiť. Kokpit nemal žiadne dvere, a tak sme mali možnosť pozorovať pilotov ako mlátia krútiac hlavami do nefunkčných gombíkov. Nič to. Nejako sa podarilo motory nakopnúť a o pár sekúnd sme prerazili smog a začal sa jeden z najdobrodružnejších letov na svete. Vyhliadky na hory boli ohromujúce. Po polhodine sa kapitán načiahol, rukou ma drgol do pleca a nadšene ukázal pred seba: „Mount Everest!“, akoby ho videl prvýkrát. Terezke sa rozšírili šťastím zrenice. A zakrátko sa začalo šialené pristávanie na nerovnej dráhe.
Na pár sekúnd som výrazne pochybovala, že to chalani zvládnu – trafiť medzi kopce na krátky prúžok betónu, stúpajúci hore briežkom. Bez tohto sklonu by totiž nebolo možné lietadlo ubrzdiť. Oni to však zvládli a my sme vystúpili v Lukle v 2 800 metroch. Hneď sa na nás vrhli nosiči ponúkajúci svoje chrbty. Ja som sa však tentoraz rozhodla podniknúť výpravu na vlastnú päsť. Naložila som si na chrbát 17-kilový ruksak a začali sme kráčať. Terezka o tomto šialenstve nevedela nič. Prišla do Nepálu nakrútiť dokument o dedinke v džungli, ale ja som si povedala, že keď už ju tu mám na Vianoce, musí dostať poriadne veľký darček. A čo je väčšie ako Everest? Žiaľ jej spiatočný let nám nedovolil spraviť celý „Everest Base Camp Trek“, za tri dni sme to však bez nosiča hrdinsky vyšliapali až do budhistického kláštora Tengboche v 3 880 metroch. Po prvom dni som mala pocit, že mi odíde chrbát, že to jednoducho v týchto výškach s tým nákladom nemôžem zvládnuť, ale zaťala som zuby a tá bolesť ustúpila. Nechcela som veľa nakladať Terezke, lebo som vedela, čo ju čaká a vzhľadom na to, že nemáme čas na aklimatizačné dni, ani neminie. Výšková choroba. Už v Lukle som jej nasadila Diamox – liek na zmiernenie príznakov a paranoidne som ju celý čas sledovala. Druhý deň sme prešli dedinkou, kde pred tromi týždňami našli Yetiho stopy a zakrátko to v Namche Bazaare na ňu došlo. Bol Štedrý večer a ledva si to chúďa rozbalilo darčeky. Celú noc som sa budila a sledovala, či dýcha. Na druhý deň sme stúpali až do cieľa. Vuaaau! Výhľad z Tengboche sa právom považuje za najkrajší na svete. Nuptse, Lhotse, Everest, Ama Dablam a niekoľko ďalších, len o čosi menších obrov, sa zdajú ako nadosah. A vy stojíte pred nádherným kláštorom, pozorujete pasúce sa jaky, vrtíte modlitebným mlynčekom a spoza rohu vybehne mních v červenom rúchu a so zopätými rukami a sklonenou hlavou povie „Happy Christmas!“. Veru, very happy.
Až tu sa dozvedela vianočné prekvapenie – kam letí a čo tam bude robiť. Kokpit nemal žiadne dvere, a tak sme mali možnosť pozorovať pilotov ako mlátia krútiac hlavami do nefunkčných gombíkov. Nič to. Nejako sa podarilo motory nakopnúť a o pár sekúnd sme prerazili smog a začal sa jeden z najdobrodružnejších letov na svete. Vyhliadky na hory boli ohromujúce. Po polhodine sa kapitán načiahol, rukou ma drgol do pleca a nadšene ukázal pred seba: „Mount Everest!“, akoby ho videl prvýkrát. Terezke sa rozšírili šťastím zrenice. A zakrátko sa začalo šialené pristávanie na nerovnej dráhe.
Na pár sekúnd som výrazne pochybovala, že to chalani zvládnu – trafiť medzi kopce na krátky prúžok betónu, stúpajúci hore briežkom. Bez tohto sklonu by totiž nebolo možné lietadlo ubrzdiť. Oni to však zvládli a my sme vystúpili v Lukle v 2 800 metroch. Hneď sa na nás vrhli nosiči ponúkajúci svoje chrbty. Ja som sa však tentoraz rozhodla podniknúť výpravu na vlastnú päsť. Naložila som si na chrbát 17-kilový ruksak a začali sme kráčať. Terezka o tomto šialenstve nevedela nič. Prišla do Nepálu nakrútiť dokument o dedinke v džungli, ale ja som si povedala, že keď už ju tu mám na Vianoce, musí dostať poriadne veľký darček. A čo je väčšie ako Everest? Žiaľ jej spiatočný let nám nedovolil spraviť celý „Everest Base Camp Trek“, za tri dni sme to však bez nosiča hrdinsky vyšliapali až do budhistického kláštora Tengboche v 3 880 metroch. Po prvom dni som mala pocit, že mi odíde chrbát, že to jednoducho v týchto výškach s tým nákladom nemôžem zvládnuť, ale zaťala som zuby a tá bolesť ustúpila. Nechcela som veľa nakladať Terezke, lebo som vedela, čo ju čaká a vzhľadom na to, že nemáme čas na aklimatizačné dni, ani neminie. Výšková choroba. Už v Lukle som jej nasadila Diamox – liek na zmiernenie príznakov a paranoidne som ju celý čas sledovala. Druhý deň sme prešli dedinkou, kde pred tromi týždňami našli Yetiho stopy a zakrátko to v Namche Bazaare na ňu došlo. Bol Štedrý večer a ledva si to chúďa rozbalilo darčeky. Celú noc som sa budila a sledovala, či dýcha. Na druhý deň sme stúpali až do cieľa. Vuaaau! Výhľad z Tengboche sa právom považuje za najkrajší na svete. Nuptse, Lhotse, Everest, Ama Dablam a niekoľko ďalších, len o čosi menších obrov, sa zdajú ako nadosah. A vy stojíte pred nádherným kláštorom, pozorujete pasúce sa jaky, vrtíte modlitebným mlynčekom a spoza rohu vybehne mních v červenom rúchu a so zopätými rukami a sklonenou hlavou povie „Happy Christmas!“. Veru, very happy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.