Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Je

Je  ťažké sa o niečo biť a po niečom túžiť, keď máme takmer všetko. Nikdy nemáme všetko, čo by sme chceli mať, ale väčšinou máme v tejto krajine všetko, čo nutne potrebujeme. Strechu nad hlavou, jedlo v žalúdku, deti v škole a jazyk usilovne sa sťažujúci na to, čo nemáme, je tiež pevne uchytený na svojom mieste.
Keď som mala dvanásť, zaregistrovala som na našej ulici uja, ktorý bol na vozíčku. O dva roky mal špeciány vozíko-bicykel, na ktorom si vypomáhal rukami. Obdivovala som vždy jeho snahu naučiť sa chodiť. Trénoval denne a snažil sa. Jednoducho sa rozhodol. že už nebude ochrnutý. O ďalšie dva roky bol na barlách. Vtedy som sa asi prvýkrát hlbšie zamyslela nad tým, ako by asi vyzeral môj život, keby som aj ja musela bojovať za niečo, čo všetci úplne bežne majú. Všetci tí, čo znudene sedia pred telkou a prežívajú cudzie vymyslené príbehy. Vo svete existuje isto veľa paradoxných príkladov, keď také niečo môže človeku napadnúť denne. Napríklad jeden môj kamoš je muzikant-gitarista. A  obidvaja jeho rodičia sú úplne hluchí. Keď sa uňho doma robili žúry, tak vždy  všetkým povedal, že hučať môžu, koľko chcú, ale len nech nedupocú, lebo vedľa spia fotrovci a cítili by vibrácie.
Koľkokrát sa ten musel s gitarou v ruke, stojac na pódiu za mikrofónom, zamyslieť nad tým paradoxom, nad tým, aké to všetko mohlo byť úplne iné...som presvedčená, že si svoje uši váži viac než ja. Ďalší môj kamoš z chľastu oslepol na pol roka. Nedávali mu veľa šancí, že sa mu zrak vráti, ale vrátil sa a kamoš sa odvtedy alkoholu nedotkol. Povedal, že vždy, keď má chuť na pivo, predstaví si tú polročnú tmu a hneď ho chuť prejde. Celé mi to napadlo, lebo práve nakrúcam také video pre nepočujúce detičky. Na kameru im zreteľnou artikuláciou nakrúcam vyše 2 000 slov, akúsi základnú slovnú zásobu, ktorú sa podľa toho naučia odčítať z pier, a potom budú môcť komunikovať s ľuďmi a používať oči namiesto uší. Koľko práce im to musí dať! Ja to mám spravené za dva dni a vrhnem sa do ďalšej práce, ale ony budú tráviť mesiace pri telke. Budú sa biť za niečo, čo všetci máme. A keď to zvládnu, hrdo prídu do spoločnosti, tak ako pán z našej ulice, ktorý po rokoch vymenil vozík za barly. Všetci sme ho poznali a držali mu palce a na vlastné oči sme videli, ako sa zlepšuje, ako čoraz menej vláči nohy za sebou. Chodil v tej svojej  zelenej vetrovke stále po tej istej ulici a všetkým nám ukázal smiešnosť mnohých našich cieľov a bojov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite