Tak takýto veľký skok som ešte nezažila. Vždycky som mala problém vrátiť sa do európskej reality. Vrátiť sa fyzicky, to už človek nejako zvládne, aj keď s boľavým hrdlom a neutíchajúcim kašľom. Vrátiť sa duchom je však ťažšie. Možno to nazvať liečba šokom.
Po troch mesiacoch v Nepále a Indii a jednej noci strávenej v Bratislave som sa presunula do Prahy, do najväčšieho možného mediálneho humbuku. Premiéra filmu. Blesky fotoaparátov blýskajúce rýchlosťou vyvolávajúcou epileptický záchvat, ľudia s mojimi fotkami, ktoré som jakživ predtým nevidela, čakajúci na podpis, donekonečna sa opakujúce tie isté stupídne otázky nekonečne stupídnych pseudonovinárov, pyšné oči mojej mamy a mojich najbližších, hovoriace „Aha, moja dcéra to zvládla, prežila sama v Himalájach a teraz je tu, celá a zdravá a šťastná a úspešná...“ Dcéra je však predovšetkým vystrašená a je v šoku. V Ázii sa totiž stane ľahko to, o čo sa márne snažíme v Európe – oslabenie ega. Človek sa viac stáva súčasťou ľadu, po ktorom kráča a špiny, ktorú si zmýva z rúk, vzduchu, ktorý ho viac dusí ako napĺňa a ľudí, ktorí viacej žijú, ako pracujú. A teraz zrazu toto. Pozorujem sama seba kdesi z kopca, ako sa na filmovej párty malátne potulujem od skupinky ľudí k inej skupinke, s pohárikom v ruke a s dobrotami na tanieri, vychutnávajúc si po dlhom čase svoje obľúbené cigarety, odpovedajúc na tie isté otázky tými istými odpoveďami.
Priatelia sa mi zverujú s problémami, ten opustil toho, tá utiekla s tým, ten sa trápi... svoje strachy zapíjajú alkoholom a nosy si zasnežia koksom, aby videli aspoň o trochu menej mučivej reality. Hádam prvýkrát po návrate týmto svetom, paradoxne, neopovrhujem. Je mi ho ľúto, ale nechcem mu pomáhať a poučovať ho, nechcem ho zachraňovať a prehovárať ľudí, nech robia to, čo ja. Nechcem zasahovať ani premietať fotky z ciest. Chcem sa baviť a tancovať, ale nejde to, chcem sa s nimi rozprávať, ale neviem o čom, chcem sa cítiť slávna a veľká, ale neviem prečo. Chcem sa cítiť, tak ako v Nepále, byť súčasťou sveta, v ktorom sa nachádzam, len to prosto neviem. Bojím sa ísť s kamarátmi na pivo a bojím sa písať aj tento článok. Je mi jasné, že do týždňa to pominie, budem chodiť od kinosály ku kinosále, s mejkapom zakrývajúcim výraz a šatami zodpovedajúcimi pravidlám spoločenského odievania, budem podpisovať fotky a obhajovať svoj nový album a film, na chvíľu budem opäť lahôdkou pre bulvár, ktorý mi ozrejmí, ako a s kým žijem... Ale skôr, ako nastane ticho, opäť zdúchnem s ruksakom do hôr, kde je ticho také silné a hlučné, že prehluší aj tok myšlienok, ktoré s neutíchajúcou zotrvačnosťou blúdia mojou hlavou a zbesilo hľadajú neexistujúce odpovede.
Po troch mesiacoch v Nepále a Indii a jednej noci strávenej v Bratislave som sa presunula do Prahy, do najväčšieho možného mediálneho humbuku. Premiéra filmu. Blesky fotoaparátov blýskajúce rýchlosťou vyvolávajúcou epileptický záchvat, ľudia s mojimi fotkami, ktoré som jakživ predtým nevidela, čakajúci na podpis, donekonečna sa opakujúce tie isté stupídne otázky nekonečne stupídnych pseudonovinárov, pyšné oči mojej mamy a mojich najbližších, hovoriace „Aha, moja dcéra to zvládla, prežila sama v Himalájach a teraz je tu, celá a zdravá a šťastná a úspešná...“ Dcéra je však predovšetkým vystrašená a je v šoku. V Ázii sa totiž stane ľahko to, o čo sa márne snažíme v Európe – oslabenie ega. Človek sa viac stáva súčasťou ľadu, po ktorom kráča a špiny, ktorú si zmýva z rúk, vzduchu, ktorý ho viac dusí ako napĺňa a ľudí, ktorí viacej žijú, ako pracujú. A teraz zrazu toto. Pozorujem sama seba kdesi z kopca, ako sa na filmovej párty malátne potulujem od skupinky ľudí k inej skupinke, s pohárikom v ruke a s dobrotami na tanieri, vychutnávajúc si po dlhom čase svoje obľúbené cigarety, odpovedajúc na tie isté otázky tými istými odpoveďami.
Priatelia sa mi zverujú s problémami, ten opustil toho, tá utiekla s tým, ten sa trápi... svoje strachy zapíjajú alkoholom a nosy si zasnežia koksom, aby videli aspoň o trochu menej mučivej reality. Hádam prvýkrát po návrate týmto svetom, paradoxne, neopovrhujem. Je mi ho ľúto, ale nechcem mu pomáhať a poučovať ho, nechcem ho zachraňovať a prehovárať ľudí, nech robia to, čo ja. Nechcem zasahovať ani premietať fotky z ciest. Chcem sa baviť a tancovať, ale nejde to, chcem sa s nimi rozprávať, ale neviem o čom, chcem sa cítiť slávna a veľká, ale neviem prečo. Chcem sa cítiť, tak ako v Nepále, byť súčasťou sveta, v ktorom sa nachádzam, len to prosto neviem. Bojím sa ísť s kamarátmi na pivo a bojím sa písať aj tento článok. Je mi jasné, že do týždňa to pominie, budem chodiť od kinosály ku kinosále, s mejkapom zakrývajúcim výraz a šatami zodpovedajúcimi pravidlám spoločenského odievania, budem podpisovať fotky a obhajovať svoj nový album a film, na chvíľu budem opäť lahôdkou pre bulvár, ktorý mi ozrejmí, ako a s kým žijem... Ale skôr, ako nastane ticho, opäť zdúchnem s ruksakom do hôr, kde je ticho také silné a hlučné, že prehluší aj tok myšlienok, ktoré s neutíchajúcou zotrvačnosťou blúdia mojou hlavou a zbesilo hľadajú neexistujúce odpovede.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.