Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Tak takýto veľký skok som ešte nezažila. Vždycky som mala problém vrátiť sa do európskej reality. Vrátiť sa fyzicky, to už človek nejako zvládne, aj keď s

Tak takýto veľký skok som ešte nezažila. Vždycky som mala problém vrátiť sa do európskej reality. Vrátiť sa fyzicky, to už človek nejako zvládne, aj keď s boľavým hrdlom a neutíchajúcim kašľom. Vrátiť sa duchom je však ťažšie. Možno to nazvať liečba šokom.
Po troch mesiacoch v Nepále a Indii a jednej noci strávenej v Bratislave som sa presunula do Prahy, do najväčšieho možného mediálneho humbuku. Premiéra filmu. Blesky fotoaparátov blýskajúce rýchlosťou vyvolávajúcou epileptický záchvat, ľudia s mojimi fotkami, ktoré som jakživ predtým nevidela, čakajúci na podpis, donekonečna sa opakujúce tie isté stupídne otázky nekonečne stupídnych pseudonovinárov, pyšné oči mojej mamy a mojich najbližších, hovoriace „Aha, moja dcéra to zvládla, prežila sama v Himalájach a teraz je tu, celá a zdravá a šťastná a úspešná...“ Dcéra je však predovšetkým vystrašená a je v šoku. V Ázii sa totiž stane ľahko to, o čo sa márne snažíme v Európe – oslabenie ega. Človek sa viac stáva súčasťou ľadu, po ktorom kráča a špiny, ktorú si zmýva z rúk, vzduchu, ktorý ho viac dusí ako napĺňa a ľudí, ktorí viacej žijú, ako pracujú. A teraz zrazu toto. Pozorujem sama seba kdesi z kopca, ako sa na filmovej párty malátne potulujem od skupinky ľudí k inej skupinke, s pohárikom v ruke a s dobrotami na tanieri, vychutnávajúc si po dlhom čase svoje obľúbené cigarety, odpovedajúc na tie isté otázky tými istými odpoveďami.
Priatelia sa mi zverujú s problémami, ten opustil toho, tá utiekla s tým, ten sa trápi... svoje strachy zapíjajú alkoholom a nosy si zasnežia koksom, aby videli aspoň o trochu menej mučivej reality. Hádam prvýkrát po návrate týmto svetom, paradoxne, neopovrhujem. Je mi ho ľúto, ale nechcem mu pomáhať a poučovať ho, nechcem ho zachraňovať a prehovárať ľudí, nech robia to, čo ja. Nechcem zasahovať ani premietať fotky z ciest. Chcem sa baviť a tancovať, ale nejde to, chcem sa s nimi rozprávať, ale neviem o čom, chcem sa cítiť slávna a veľká, ale neviem prečo. Chcem sa cítiť, tak ako v Nepále, byť súčasťou sveta, v ktorom sa nachádzam, len to prosto neviem. Bojím sa ísť s kamarátmi na pivo a bojím sa písať aj tento článok. Je mi jasné, že do týždňa to pominie, budem chodiť od kinosály ku kinosále, s mejkapom zakrývajúcim výraz a šatami zodpovedajúcimi pravidlám spoločenského odievania, budem podpisovať fotky a obhajovať svoj nový album a film, na chvíľu budem opäť lahôdkou pre bulvár, ktorý mi ozrejmí, ako a s kým žijem... Ale skôr, ako nastane ticho, opäť zdúchnem s ruksakom do hôr, kde je ticho také silné a hlučné, že prehluší aj tok myšlienok, ktoré s neutíchajúcou zotrvačnosťou blúdia mojou hlavou a zbesilo hľadajú neexistujúce odpovede.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite