Politika má dnes na Slovensku povahu kartelu a je zajatá biznisom. Funguje ako mentálne a mocenské geto, len v opačnom garde: nedá sa dostať dnu, kým vás tam dverník nepustí.

.otázka z minulého mesiaca Máme rajčinovú omáčku s izbovou teplotou a čerstvo z hrnca vytiahnuté horúce špagety. Kým sa do nich pustíme, potrebujeme ešte nastrúhať syr. Čo je lepšie, ak nechceme, aby bolo jedlo príliš studené – najprv pomiesať omáčku s horúcimi špagetami, alebo nechať počas strúhania syra zvyšné dve ingrediencie oddelené? (Otázka pochádza od Petra Matáka.)

Milí priatelia, moja manželka vynašla detektor trápnosti. Kým sme boli mladší, utajovala to predo mnou. Bála sa výsmechu, nepochopenia, či dokonca odmietnutia.

Paul Auster vstúpil do literatúry v roku 1982 memoárom Vynález samoty. O tridsať rokov neskôr vydal ďalšiu knihu spomienok Zimný denník. Kým Vynález samoty sa týkal jeho otca, Zimný denník je autobiografický.

Niekto musí zostať stáť na schodoch do lietadla, povedať posledné zbohom, držať vreckovku a utrieť zaslzené oči. Niekto tu musí zostať, aby bolo komu posielať listy, farebné pohľadnice a aby bolo komu volať zo všetkých tých diaľok. Niekto musí zostať, aby sa mohol starať o dom, kedysi plný detí a príbuzných, aby mal kto poliať kvety a starať sa o psa, ktorého tu museli nechať.

Číta ešte niekto dobrovoľne Tolstoja? Dostojevského? Turgeneva? S neruskými klasikmi je to ako? Voltaire, Hugo, Heine, Dreiser? Čítania nadosmrti, aj keby od roku 1945 nikto nenapísal ani riadok. V tieni literatúry našich dní, devalvovanej na trh, sa čoraz častejšie pristihujem pri myšlienke, že by to nebola márna obeť. Zastaviť písanie, zakázať, aspoň na chvíľu, kým nebude znova prečítané všetko, čo by prečítané malo byť.

Stát měl po čtyřech desetiletích komunistického režimu u nás špatné jméno. Srostl s vládnoucí stranou a stal se nástrojem útlaku. Vysloužil si po zásluze označení „policejní“. Kdo neokrádal stát, okrádal rodinu.

Kto by nechcel vedieť, kde sa práve nachádza. Nemyslím ani tak v akej životnej fáze, ale skôr poznať svoje miesto na Zemi, teda na mape, svoje zemepisné súradnice. Iná vec je, či si prajeme, aby o našej polohe vedel aj niekto iný. To sa nám, majiteľom mobilov, môže ľahko stať.

Minulý týždeň uplynulo 17 rokov od chvíle, čo tento štát uniesol vlastného občana a vyviezol ho mimo svojho územia. A prišla ešte vražda Róberta Remiáša. Komu to dnes prekáža?

Všetko ide ako po masle, chrúmete si pred televízorom, až kým sa vám do rúk nedostane exemplár, ktorý nejde rozlúsknuť ani za nič. A začne sa odveký súboj vašich zubov s nepoddajnou pistáciovou škrupinou.