Stlpčekár denníka Financial Times Simon Kuper hovorí, že každá bohatá krajina má svoj ​​spôsob dovoleniek: „Švédskym ideálom je váľať sa na odľahlom ostrove, pokiaľ možno nahý a s fľašou vodky. Holanďania, naopak, majú radi hlučné kempingy s množstvom iných Holanďanov.“

Čo sa to tu vlastne deje? Stretnúť človeka, ktorý drží slovo, dá sa mu veriť, nemyslí iba na svoj záujem a prospech, pestuje a kultivuje vzťahy, je naozaj vzácnosť. Poctivý remeselník, partner, spolupracovník... profík, dôveryhodný... A bude horšie. Však ste už počuli o negatívnej slučke spätnej väzby – čím je niečoho menej, tým je toho menej. Odborníci na demografiu by vedeli rozprávať. Najmä však umelci a ľudia s mimoriadnou senzitivitou pre „ducha doby“, čiže žalostná menšina.

Najodvážnejšiu geopolitickú hru v regióne hrá Poľsko. Náš severný sused môže veľa získať, ale aj stratiť. Slovensku by na Poľsku malo viac záležať.

V poslednom čase sa hovorí o filme Americký ostreľovač, ktorý režíroval Clint Eastwood. Človek sa až čuduje, že sa toľko toho dá narozprávať o takom nevýraznom filme.

Napriek tomu, že mal Americký ostreľovač šesť nominácií na Oscara, zúročil len jednu (za zvukové efekty). No pár dní po zrolovaní červeného koberca sa o žiadnom z amerických filmov nehovorí viac.

Čo sme sa ako deti nahádali, ako sa táto naozaj čudná huba, ktorú nikto nikdy nevidel voľne rásť, naozaj volá. Jedni by dali ruku do ohňa, že je to žampión, druhí hlasovali za šampióna a tretí mali pravdu so šampiňónom.

Nový výberový album a koncert venovaný jeho pamiatke nám pripomína, že začiatkom februára by sa český spevák Petr Muk dožil päťdesiatich rokov. Nezmyselná smrť však pred piatimi rokmi navždy ukončila jeho život.

Pred pár týždňami som navštívil v Berlíne Deutsches Theater, s ktorým vytvorilo naše divadlo koprodukčný projekt Bludičky. Naši herci Milka Vášáryová a Dušan Jamrich hrajú striedavo v bratislavskom SND i berlínskom Deutsches Theater. Popri pracovných rozhovoroch som si pozrel aj inscenáciu hry Jean-Paul Sartra Das Spiel ist aus (Hra je skončená). V roku 1947 Sartre nakrútil film, zo scenára vznikla divadelná hra.

Zapísala som sa na Slobodnú univerzitu v Amsterdame. Potrebovala som žiť šesťdesiat rokov, aby som pochopila, že vzdelanie je to, čo chcem najviac. (Teda okrem psíčkov. A kníh. A topánok.) Knihy sú síce tiež vzdelanie, ale chcela som svojej túžbe dať akčnejšiu náplň – nielen, že ležím na gauči a držím knihu. Keďže od Amsterdamu ma delí päťsto kilometrov, z toho gauča sa efektívne zdvihnem a pripojím sa k húfom vedychtivých duší, spoznám nových ľudí, rozšírim si obzory. Začnem pomaly, aby som z tých zmien nezostala v šoku. Predsa len, už ôsmy rok bývam na dedine, zhováram sa iba s vtákmi, stromami a nezamestnaným susedom.

Milí priatelia, premýšľali ste niekedy nad tým, aký vzťah máte ku „country“? Nehovorím o amerických priériových legendách. Mám na mysli najmä fenomenálnu českú produkciu. Oširákovaní kovboji z Prahy, Sázavy, Šumavy i Moravy. Spagetti westerny a stredoeurópske country, to sú absurdné protirečenia, zvečnené na filmovom plátne a na platniach.