Tak si ju všetci berte do huby. Šestnásťročné decko. Riešte všetci formu, lebo ako sa inak obrniť proti rušivému obsahu, ktorý nás hádže mimo komfortnej zóny? Áno, je to možno over the top. Je to pre niektorých strašidelné. No decko len číta, čo napísali nejakí vedci, a tak, aby bolo počuté.

Nová šéfka UNICEF-u Mária Sliacka po rokoch humanitárnej práce v krajinách zasiahnutých vojnovým konfliktom vie, aké je ťažké povedať niekomu do očí, že pomoc mešká alebo nepríde, lebo o ich vojne nikto nepočul. Aj preto sa snaží systém pomoci zlepšiť.

„Chcete chatku bez chladničky či s chladničkou?“ znel výber od pani na telefóne. Celé týždne sme vymýšľali, čo si zbaliť a aký budeme mať program. Ísť v prvý deň na vodnom bicykli na ostrov, či až druhý? Noc pred odchodom sme už nemohli spať, mali sme cestovnú horúčku.

Pamätám si, že som sa zasa po škole zabudla prezuť a išla som v novembrovej zime domov v papučkách. Vyzúvali sa mi a namočila som si ponožku do kaluže.

Pôvodne som chcela tento článok písať v tichu v nebi, ale výhľad na hory bol taký mocný, že sa mi nechcelo. A teraz je už neskoro, už zas trúbia. Predpokladám, že je viacero dôvodov, prečo sa v Ázii a hlavne v Indii a Nepále toľko trúbi.

Dobro nuda. Koho zaujíma? Dobrý film, dobrá kniha, dobrý obraz – všetko je o tom, že niečo nefunguje. Že do počiatočného dobra, alebo dobrého úmyslu sa miesi zlo. Zlo s ľudskou, anjelskou, aj diabolskou tvárou. Zlo dočasné aj trvalé.

A je to tu. Ono to fakt prišlo. Mám presne ten pocit, ako keď som uzavrela svoju prvú nahrávaciu zmluvu na svoju prvú platňu. Ten pocit, ze sa zasa mám prezentovať, svojou kreativitou, svojimi schopnosťami a zručnosťami.

Včera som od svojich kamarátov Danušky a Andreja dostala úžasný starý písací stroj. Volá sa Hermes Baby. Je maličký, kufríkový, v krásnom koženom púzdre a funguje. Hneď som na ňom napísala pár riadkov a na moment som sa presunula v čase, niekde do puberty.

Tajne som dúfala, že mi to ten komunistický teror uľahčí. Že sa mi bude ľahšie odchádzať.

Nad pakistanskými horami, tak vysoko, že ich zo zeme nie je vidieť ani počuť, lietajú lietadlá bez pilotov a predsa nie bez pilotov. Ich piloti sedia v klimatizovanom centre kdesi v Nevade či v Langley v USA, pred sebou majú obrazovky, na ktorých je to, čo vidia oči – kamery lietadla a v rukách nie knipel lietadla, ale joysticky a lietadlá nad pakistanskými horami robia presne to, čo im ich ruky povedia.