Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Mária Sliacka: Voda je pre mňa droga

.elena Akácsová .lifestyle .cnosti a neresti

Nová šéfka UNICEF-u Mária Sliacka po rokoch humanitárnej práce v krajinách zasiahnutých vojnovým konfliktom vie, aké je ťažké povedať niekomu do očí, že pomoc mešká alebo nepríde, lebo o ich vojne nikto nepočul. Aj preto sa snaží systém pomoci zlepšiť.

Mária Sliacka: Voda je pre mňa droga BORIS NÉMETH

v posledných rokoch som robila v Sýrii a na Ukrajine.

Objem práce je pri súčasnom systéme donorstva obrovský – prídete do oblasti, kde nemáte absolútne nič, ani byt, ani sklad, ani svoj tím, ani ľudí, ktorým sa má pomoc poskytnúť. A do pol roka musíte opraviť osemsto striech a projekt vyúčtovať. V takom tempe sa dá rýchlo vyhorieť. Keď som začala mať skratové reakcie, hocičo ma rozčúlilo, uvedomila som si, že je dobré si dať pauzu. Ale UNICEF pre mňa nie je pauza. Nadchla ma práca, ktorú teraz robím. 

UNICEF prechádza zmenou právnej formy z OZ na nadáciu.

Radi by sme zotreli ten obraz, že je to prebyrokratizovaná organizácia, ktorá dostáva peniaze z OSN, čo vôbec nie je pravda. Náš vlajkový program Svetový rodič je založený na malej a pravidelnej pomoci, ktorá je najefektívnejšia. 

mám rada extrém vo všetkom.

Keď jedlo, tak výborné, keď práca, tak extrémne krajiny. Keď sa niekde objaví kríza, hneď by som tam išla. Potom tam naozaj prídem a uvedomím si, ako dobre mi bolo doma. A potom musím vydržať. Trvá to asi tak rok, kým človek doma stratí tú potrebu zase niekam odísť pomáhať. Vtedy si uvedomím, že účinne pomáhať sa dá aj doma. 

som z veľkej rodiny.

Sme štyri dievčatá a jeden brat, moje dve sestry sú o 18 a 20 rokov mladšie. Sme vychovaní tak, že každý robí všetko, dievčatá aj murujú a chlapci aj varia a starajú sa o deti. Veľa času trávim so súrodencami a s deťmi môjho brata.

keď som sa narodila, doktor povedal, že nebudem chodiť.

V desiatich rokoch som mala problémy s kolenami, rok som mala stanovenú zlú diagnózu, zakázali mi šport, skrivila sa mi chrbtica a rodičia povedali, že potrebujem plávať. Vo Zvolene nebolo klasické plávanie, a tak som sa dostala k plutvovému. V nejakom momente som si ako decko povedala, že už nebudem počúvať ďalšie zlé diagnózy a začala som lekárov ignorovať. Mala som pečiatku, že nemôžem cvičiť na telesnej a zároveň som už bola v reprezentácii a popri tom ešte tancovala v súbore. Nie je to olympijský šport, nemali sme toľko peňazí na platenie bazénu, len 2-3-krát do týždňa, zvyšok sme museli nabehať. Niekedy som po 10 km behu ešte dve hodiny tancovala. Päť rokov som bola majsterka Slovenska v šprintoch a takmer na každých majstrovstvách Európy a sveta som plávala vo finále. Potom ma opäť dobehli problémy so šľachami, asi týždeň som vôbec nechodila, vtedy som si povedala, že je čas s vrcholovým športom skončiť. 

voda je pre mňa droga.

Akýkoľvek problém som mala, či v škole, alebo keď som musela počúvať ťažké príbehy, stačilo mi vliezť do studenej vody, nechať si obmyť hlavu a za 10 minút všetko akoby zamrzlo. Vždy sa k vode vraciam. 

mám dve životné mottá.

Nedá sa len to, čo sa nechce. A druhé: keď nemôžeš, tak ešte dvakrát môžeš. To hovoril môj ukrajinský tréner. Zo športového dreva, ktoré v období vývoja, keď deti trénujú flexibilitu, nemohlo robiť žiadny šport, urobil majsterku Slovenska. Po prvých majstrovstvách som prišla domov a otec že: no čo, vyhrala si? A ja že hej. Bolo to prekvapenie aj pre mňa. Človek môže čokoľvek, keď chce. Vo veľa veciach mi to pomohlo, viem, že dokážem podať oveľa väčší výkon, ako si myslím. Naučilo ma to nevzdávať sa. Len si musím často pripomínať, že nie všetci ľudia majú takú kondíciu, nie sú tak nastavení na maximálny fyzický výkon a ja od nich nemôžem vyžadovať toľko, ako som zvyknutá z vrcholového športu. 

v teréne musím byť občas tvrdá a chladná.

Keď počúvate veľa zlých príbehov, nemôžete sa pri nich rozplakať, to nikomu nepomôže. Keď mám vybrať z 30 domov len 8, ktoré môžem opraviť, musím veľmi triezvo a pragmaticky vyberať, ak chcem pomôcť aspoň niekomu. Akýkoľvek cit musím v sebe potlačiť. Potom sa mi kamaráti smejú, že ma rozplače Popoluška alebo Leví kráľ. Niekde to musím ventilovať. Napríklad tak, že si idem kúpiť pekné šaty, nie drahé, ale také, v ktorých vyzerám žensky. Aby si ľudia uvedomili, že nie som vojak v poli.

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite