Dňa 1. mája uplynie 20 rokov od smrti Ayrtona Sennu. Motoristické médiá, dlhoroční diváci aj aktuálni pretekári ho pravidelne pasujú za najlepšieho jazdca všetkých čias. Aj keby nemal žiadne výnimočné schopnosti, išlo o posledného jazdca, ktorý zomrel počas pretekov Formuly 1. Stojí F1 za pozeranie aj dnes, keď jazdci nie sú po celý čas v ohrození života?

Keby nebolo Dallasu, nebolo by ani Camelotu. Nebyť tých pamätných dní medzi Dealey Plaza a cintorínom na Arlingtone, nemali by sme ani Kennedyho ako brilantného štátnika. Tie štyri dni vytvorili Kennedyho mýtus. Ale efekt sa stráca.

V. V. Putin sa počas krízy na Ukrajine vyjadril o organizáciách občianskej spoločnosti, že slúžia USA a sú piatou kolónou Západu, alebo tak nejako. A o internete vyhlásil, že ide o výmysel CIA. Vodcovia jeho kalibru naozaj nepotrebujú, aby medzi nimi a občanmi existovalo čosi, čo sa nedá kontrolovať, manipulovať, ovládať. Čosi, čo je zo svojej povahy nezávislé, autonómne. Pravdu však mal aj Ralf Dahrendorf, ktorý odtušil, že zatiaľ čo na politický prevrat stačí šesť dní, na vytvorenie občianskej spoločnosti treba približne desaťnásobok tohto času.

Festival Wilsonic bude tento rok trvať síce iba jednu noc, no vyvrcholí vystúpením Bena Frosta, ktorý práve vydal album A U R O R A. A to je skutočne veľká vec.

Naozaj nerada posudzujem ľudí a vozidlá podľa zovňajšku, ale v Moskve to fakt inak nejde. Najmä keď sa zdá, že sa začala jar (samozrejme, je to len zdanie, lebo nesmelé púčiky na stromoch dostanú po pár dňoch facku od perinbaby a čerstvo natreté zelenožlté zábradlia sú tiež hneď v prdeli...) a vyroja sa motorky a športiaky. Povyťahujú svoje „sedlácke” goldwingy, len čo je trochu nad nulou, a spolu s vozidlom aj plný motorkársky výstroj vrátane prilieb s rohmi, reťazami na krku a kožených outfitíkov...a to by ešte nevadilo. Horšie je že takmer každý s touto a podobnou motorkou si do nej namontuje ultra hlasné a ultra nekvalitné prevýškované repráky (alebo žeby to bolo pre moskovský trh už built-in...?) a púšťa si na plné gule ruský disco pop.

Medzi to najcennejšie, čo som ako dieťa vlastnila, patrila zbierka kníh sci-fi literatúry. Prevracanie stránok týchto knižiek zaplnilo dlhé hodiny môjho života, vďaka nim som mohla spoznať iné svety a – keď som chcela – unikať tak z plochej reality. Mojej sestre sa najviac páčili príbehy o ďalekých planétach, vesmírnych lodiach a mimozemských civilizáciách. Ja som preferovala fantastické príbehy, ktoré pôsobili realistickejšie, pri ktorých som cítila, že sa môžu niekedy stať. Medzi moje obľúbené témy tak napríklad patrili cesty v čase, vedci manipulujúci s genetikou, oživené stvorenia z dávnych dôb.

To, že sa niekde vysielajú len cenzúrované alebo tendenčné správy, je aj v dnešnej dobe ešte stále bežné. Ale že obyvatelia danej krajiny o tom nevedia, tak to je už niečo! Za komunizmu moji rodičia vedeli, že v novinách sa nič nedočítajú. Správam sa každý normálny človek trpko smial a všetci, čo sa chceli niečo dozvedieť, naladili si Slobodnú Európu. Aspoň tak si pamätám svoje detstvo – nosila som traky VPN a keď mi moja najlepšia kamarátka povedala, že jej rodičia sú komunisti, tak som ju začala ako 6-ročná presviedčať, že je to zlé.

Pred sedemdesiatimi rokmi sa spojenecké vojská vylodili v Normandii, aby otvorili západný front druhej svetovej vojny proti fašistickému Nemecku. Tento deň D zaznamenal slovom aj obrazom najslávnejší vojnový fotograf všetkých čias Robert Capa.

D-Day! Minulý týždeň si spojenci z čias druhej svetovej vojny pripomínali 70. výročie vylodenia v Normandii, Dňa D. Deň D, 6.jún 1944, zmenil svet a smerovanie dejín. Bol to začiatok spojeneckej ofenzívy voči nacistickému Nemecku, ktorá napokon vyvrcholila jeho porážkou, a zároveň najväčší obojživelný útok v dejinách vojenstva.

Už niekoľko týždňov hypnotizujem konáriky na strome pred mojím moskovským balkónom. Boli pod prísnym drobnohľadom a len čo sa na nich zjavili prvé puky, zajasala som. To bolo pred pár dňami. Teraz už máme prvé listy. Vtáky sa rozštebotali a o chvíľu nastane ideálny stav. Nebude vidno Moskvu. Lebo pokiaľ nestojíte práve na Červenom námestí a nekocháte sa cukríkovými stavbami, Moskvu radšej nevidieť. A túto možnosť ponúkajú tisícky moskovských stromov.