Je to nádherná pláž. Dlhá, široká a zdanlivo nekonečná. Okolo majáka na konci pláže na more vyrážajú obrovské lode vrátane mnohých trajektov, čo spájajú Poľsko so Švédskom či Dánskom. Raz by sa tu okolo majáka mohli plaviť lode aj s českou alebo slovenskou vlajkou. Swinoujscie, poľský prístav v ústí Odry, je akýmsi predsunutým stanovišťom ešte omnoho významnejšieho Štetína. Ten mal kedysi pre Československo taký význam, že si Edvard Beneš na Versailleskej mierovej konferencii vymohol, aby tu Československo spoločne s Hamburgom získalo svoje výsostné územie. A po Odre mohli plávať lode z Československa až k moru bez toho, aby ich obťažovali nemecké úrady.

Môžeme si o tom myslieť, čo chceme, ale Jaroslav Haščák a Marek Dospiva sú ľudia, ktorí európskemu priestoru rozumejú. Okrem iného preto, že tu videli svoje miliardy, na ktoré premenili dva milióny, ktoré do počiatku svojho podnikania dali pred polovicou deväťdesiatych rokov. Sú ľudia, ktorí to považujú za rozprávku, všetci navyše čítali spis Gorila... ale to nič nemení na tom, že Haščák a Dospiva sa v priestore, ktorý zase ja, naopak, považujem tak trochu za svoj, vyznajú veľmi dobre. Niekedy možno až príliš.

Nepoznám krajšie more, ako je poľský Balt. Nekonečné pláže s bielym jemným pieskom, piesočné duny, na ktorých kvitnú kvety, lesíky okolo pobrežia, v ktorých sa to hemží zverou, vrátane diviakov. More tu dokáže byť blankytne modré aj tmavosivé, vlny majú dôstojnú výšku, ale aj tak sa ich človek nemusí ešte báť. A najmä je to nádherne blízko, aspoň pre nás Čechov, pre vás Slovákov o niečo ďalej.

Po piatkovej celonočnej debate a uzavretí doplnkovej poistky pre prípad pouličných nepokojov, občianskej vojny a cunami, ktorá stála tretinu ceny zájazdu, vyrážame v sobotu na letisko. Lietadlo Travel Service s turistami cestovnej kancelárie Alexandria pilotuje Kanaďan. Je mi všetko jasné, na takú riskantnú misiu Čecha nezohnali. Nečudoval by som sa, keby išlo o doslúženého vojenského pilota so skúsenosťami z Iraku a Afganistanu. Kto iný by tú riskantnú misiu prijal?

Bol som kúsok za Kladskom, starobylou metropolou Kladského vojvodstva, jediného miesta, kde žili po tisíc rokov Česi a ktoré zostalo za hranicami Československa, a to tak po roku 1918, ako aj 1945, keď sa z nemeckého Kladska stalo Kladsko poľské. Hovoril som si práve, že by nebolo na zahodenie sa tam aspoň na pár minút zastaviť, ale nakoniec som zostal na okruhu okolo mesta a pokračoval ďalej do Vroclavu.

Tak teraz, keď už je toho plný bulvár (aj keď mi je ľúto, že ste to vy nevedeli prví), môžem konečne o tom hovoriť. Môžem konečne písať do tohto svojho týždenného terapeutického denníčka o tom, aké to je, keď sa po 30 rokoch vžívam do roly mamy. Mamy ako takej, ale v tomto štádiu najmä do mamy svojej. Nikdy som to nejako veľmi neriešila, vediac, že som bola, minimálne jednostranne, totálne nechcená, ale teraz, ako sa mi pomaly zväčšuje bruško, a nálady a emócie sa striedajú ako po nejakej šialenej droge, pričom citlivosť je nastavená na maximum, mám pocit, že moja mama musela byť asi bohyňa.

Pred ôsmimi rokmi som mal tridsaťosem. Sníval som o živote s Pampeliškou a lúčil som sa so snami o živote s matkou môjho syna Jakuba. Pampeliška má už bábo s niekým iným, môj malý Kuba má takmer sedemnásť, ja mám štyridsaťšesť, už rok mám ženu Ludmilu, ktorá je, podobne ako jej svätá predchodkyňa, už babička, a tak som ja v štyridsiatich šiestich dvojnásobný dedko.

Kazimierz Florian Flocke má stisk ruky ako hrdý sedliak. V sobotu predpoludním som s týmto štátnym tajomníkom ministerstva poľnohospodárstva asi hodinu a pol debatoval o poľských roľníkoch a vývoze poľských potravín aj do Česka a na Slovensko. Pri jeho odchode som sa ho po poľsky spýtal na to, čo som tak trochu tušil, ale s istotou som to nevedel. „Pán viceminister, je pravda, že ste Kašub?“ Plocke sa len usmial, a potom mi svojím rodným jazykom odpovedal: „Jo, gwësno.“ To neznamená nič iné ako „Áno, iste.“

Bola sobota, rezervácia auta, ktorým som mal ísť na reportáž do vojnových zón konfliktu z deväťdesiatych rokov, Vukovaru a Osijeku, sa ukázala ako neplatná, a iné auto sa začiatkom prázdnin požičať prakticky nedalo. A tak som prišiel na záhrebské hlavné nádražie, čo je krásna uhorská secesná budova, a kúpil som si lístok do Rijeky. Cesta mala trvať štyri hodiny, ale pred odchodom jediného a posledného vlaku, čo šiel naspäť, mi zostávalo päť hodín na prehliadku prístavu, ktorý mal pre mňa mystický rozmer.

Varšava nebola zničená. Väčšina toho najkrajšieho, čo stálo v predvojnovej Varšave, bolo postavené znovu. Neraz z tehál z vtedy nemeckej Breslaui, Danzigu či Stettina, z tehál, ktoré tam po tom, ako sa doba upokojila a Poliaci zistili, že tam budú žiť azda už natrvalo, chýbali. Varšava, varšavské Staré a Nové mesto, Nowy Swiat, Kráľovský zámok, Lazienky, Wilanow, to všetko je tu a prekvapuje tých, ktorí majú o Varšave predstavu ako o meste panelákov a stalinistického Paláca kultúry, svojou krásou.