Pred mesiacom mal v slovenských kinách premiéru film One Direction 3D, štylizovaný účelový dokument vraj momentálne o najpopulárnejšej chlapčenskej hudobnej skupine na svete. Medzi všetkými tými dievčatkami som si v kine pripadal až nepatrične. A pritom ja som bol domáci, pravidelný návštevník kina, a ony votrelkyne, niektoré v kine možno prvýkrát. Aspoň že sa nejačalo, mohlo sa, film to bol úžasný. Režíroval ho rešpektovaný dokumentarista Morgan Spurlock, okrem iného autor svojho času hojne diskutovaného dokumentu Super Size My, ktorý sa až ideologicky naváža do fastfoodu. I ďalšie jeho dokumenty sú ideologické, vrátane snímky Comic-Con Episode Four: A Fan´s Hope, v ktorej je ideológiou geekovstvo, čo je i mojím svetonázorom.

Marcel Strýko, Oleg Pastier, Ivan Kadlečík, Erik Groch, Peter Kalmus, Miro Cipár, Ivan Hoffman, Rudo Sýkora, Daniel Fischer, Ján Budaj, Ján Čarnogurský, František Mikloško, Ján Langoš, Miro Kusý, Šimečkovci otec a syn…, aby som spomenul aspoň niektorých z tých, čo sa dožili roku 1989, sa za komunizmu neohli – hovorili, písali, maľovali, spievali... slobodne. Paralelná kultúra, ako sme tomu pred rokom 1989 hovorili, na Slovensku existovala. Nebola síce taká početná ako tá česká, ale bola. Tí ľudia riskovali, boli prenasledovaní, zatváraní.

Ročne štartuje tak dvadsať nových seriálov, maximálne z jedného z nich sa stane udalosť, skutočný veľký hit, globálny, trendsetterský, originál medzi kópiami, ten jeden-jediný, vyvolený. The One. Fenomén odrážajúci ducha doby, seriál presahujúci vtipnosť k pomenovaniu čohosi zásadnejšieho.

Zmena na čele SDKÚ-DS síce zatiaľ neznamená jej koniec, ako sa po sneme obávajú niektorí jej liberálnejšie orientovaní členovia alebo priaznivci, ale určite znamená v jej pôsobení novú etapu.

Keby si Piesne ľadu a ohňa od amerického spisovateľa Georgea R. R. Martina nebolo všimlo HBO, stále by si pohodlne hoveli kdesi na žánrovej periférii a tešili sa priazni ortodoxných fanúšikov fantasy. Dosiaľ vyšlo päť z plánovaných siedmich zväzkov tejto epickej ságy, spolu nejakých 6 000 strán textu, Martin slovom nešetrí. V českom preklade vyšli prvé tri knihy, štvrtá má vyjsť koncom apríla, piata azda v lete. Zvyšok je v nedohľadne, Martin, hoci je preukázateľný grafoman, si dáva načas.

Nie je to vôbec také zlé, ako sa môže zdať. Seriálov, aj špičkových, reprezentujúcich oných desať percent seriálovej produkcie, ktorá skutočne stojí za pozornosť, máme u nás dosť. Kúpi ich niektorá z dvoch slovenských komerčných staníc, trocha odpromuje a potom už si len vlasy trhá, že to nielenže neláme rebríčky sledovanosti, ale ledva dosahuje slabší priemer, prípadne ide rovno o prepadák.

Grandslamový turnaj Australian Open dodal novú svetovú jednotku medzi ženami Viktóriu Azarenkovú z Bieloruska a potvrdil hegemóniu Srba Novaka Djokoviča v súčasnom mužskom tenise.

Politické zemetrasenia v postkomunistických krajinách sa často začínali zverejnenými nahrávkami odpočutých rozhovorov. Ochrankár ukrajinského prezidenta Kučmu Oleksandr Melnyczenko nahral rozhovor prezidenta Kučmu, v ktorom hovoril, že treba umlčať vzdorovitého novinára Georgija Gongadzeho. V Maďarsku anonymný člen socialistickej strany nahral premiéra Ferenca Gyurcsánya, ktorý sa priznal, že ráno, na obed aj večer klamal vlastný národ. A v Poľsku nahral Adam Michnik svoj rozhovor s Lewom Rywinom, a začala sa tak najväčšia poľská aféra, ktorá vytlačila vládnu ľavicu na okraj spektra.

Fotografie Illy van Oijen z výstavy Súkromomný verejný priestor sú úsmevným aj znepokojujúcim obrazov slovenských miest.

Čo je cieľom štátu? Tí liberálnejšieho strihu aj dnes povedia, že sloboda. Kým kedysi sloboda znamenala najmä politickú nezávislosť štátu či národa, v súčasnosti ide viac o ochranu jednotlivcov pred zotročením spoločnosťou. Úlohou štátu je podľa liberálov vytýčiť okolo jednotlivcov hranicu, v ktorej môžu žiť nezávislý život autenticky podľa vlastných túžob. Kvalita štátu podľa nich potom závisí od toho, aký veľký rozsah osobnej slobody majú jej členovia.