Jeden z najznámejších a aj najvýraznejších syrov severovýchodného Francúzska. Malý, alebo trošku väčší ružovooranžový kotúčik učupený na lôžku zo sena. Vyzerá utešene, no stačí pričuchnúť a 80 percent ochutnávačov okamžite zbledne a zvažuje útek. Ostatní sa zaliznú. Munster – géromé.

Podobá sa na zvlnenú krajinu, malý trojrozmerný model pre tých, ktorí veria, že zem je plochá a končí sa chrumkavými okrajmi. Ten kotúč rozpálenej zeme dýcha. V každom kúte sveta, kde sa pečie kvasený chlieb, chutí inak. My máme posúch či podplamenník.

Počas potuliek letným dovolenkovým Slovenskom možno natrafíme aj na jeho originál, nielen na naparené a kravským mliekom riedené priemyselne vyrábané verzie. Do oka nám padne ťažká, od dymu zafúľaná slza s krásnym cifrovaním, jemne drobivým vnútrom a neodškriepiteľným ovčím pôvodom – oštiepok.

Obrovský ružový plátok. Pozeráme naň a máme pocit, že dýcha. Najemno nakrájaný, voľká si na pulte, alebo ešte lepšie – na voskovom papieri, v ktorom zabalený poputuje rovno do nášho košíka. Žmurká na nás svojimi bielymi okami a dožaduje sa pozornosti. Mortadella.

Keď sa nesú, vidno to v celej miestnosti. Ľudia dvíhajú hlavy a naťahujú krky, aby ich zazreli. Z tanierov v čašníkových rukách sa parí a v miestnosti to zašumí. Najmenej polovica z prítomných totiž začne ľutovať, že si ich neobjednali tiež. Pirohy.

Na svete existuje len málo ľudí, ktorí by ju nepoznali. Vyznačuje sa charakteristickou chuťou, ktorá sa nedá s ničím iným pomýliť. Je taká výrazná, že sa stala pojmom a dotyčný nápoj dokonca symbolom modernej doby, demokracie a Ameriky. Coca-cola.

Tej vôni sa nedá ujsť. Visí vo vzduchu, ťaživá, sladká, nasýtená krvou a majoránom. Ligocú sa na pekáči. S rozžiarenými očami po nich siahame. Sú horúce, no nám to neprekáža: chrup! Z toho zvuku párajúceho sa čreva naskakujú zimomriavky. Jaternice.

U nás ich vnímame ako exotickú pochutinu – nevyhnutnú súčasť ázijských polievok, tmavozelený kabátik pestrofarebných maki v suši setoch či ako hlavnú ingredienciu obľúbeného šalátu, ktorý sa k nim podáva. No sú krajiny, kde sú dennodenne na tanieri – morské riasy.

Vyzerá ako hnedý cukor, len je na pohľad o čosi jemnejší. Dá sa kúpiť aj v podobe malých homolí – presne tak, ako ho, povedzme na Srí Lanke, vidíme na dedinských trhoch. Je v chuti trošku jemnejší a vonia karamelom. Kokosový cukor.

Spomedzi všetkých tých nádherných jedál starej monarchie toto jedno je akoby v úzadí. Síce sa svojou rafinovanou chuťou hlási o slovo, no štréberi ako rezeň, segedín či guláš ju vždy predbehnú a svojou nástojčivosťou prekryjú. Koložvárska kapusta.