Po uzatvorení priestorov asociácie združení pre súčasnú kultúru A4 v budove NOC na Námestí SNP v Bratislave sa ukázalo, že to nebolo len miesto dôležité pre divadlo, hudbu či film, ale že bude chýbať aj slovenskému literárnemu životu.

Takto by mohla znieť jedna charakteristika predsedníčky Ústavného súdu Ivetty Macejkovej. Viac ako v písaní rozsudkov má však záľubu v listoch svojim kritikom.

Predsedníčka Ústavného súdu Ivetta Macejková napísala ďalší verejný list šéfredaktorovi .týždňa Štefanovi Hríbovi. Keďže jej list má opäť neoceniteľnú výpovednú hodnotu, pred ktorou sa musia naše novinárske štandardy iba nemo skloniť, rozhodli sme sa ho opäť uverejniť bez zásahov, v pôvodnom rozsahu aj znení.

Slovensko patrí do tej časti Európy, kde sa štrajkuje málo. Našťastie. Štrajk je krajné riešenie a mal by prichádzať v krajnej situácii – o to nevhodnejšie je, keď sa stane súčasťou životného štýlu. Aj odporcovia štrajkov ako takých však majú porozumenie pre také situácie, v akej sa dnes nachádzajú slovenskí učitelia. Mnohí rodičia i učitelia, ktorí sami neštrajkujú, vyjadrujú s myšlienkou učiteľského kroku porozumenie.

V čase, keď sa Spojené štáty len veľmi pomaly spamätávajú z recesie, keď sa Izrael dostáva na hranicu vojny s Palestínčanmi v Gaze a keď sa vláda prezidenta Obamu pripravuje na druhé funkčné obdobie, dokázala všetky tieto udalosti z prvého miesta v amerických správach vytlačiť takmer bulvárna záležitosť: odstúpenie šéfa CIA, bývalého vojenského veliteľa Davida Petraeusa, pre mimomanželský vzťah. Aj bulvárny príbeh však môže odkryť mnohé z reálnej politiky ‒ a spoločnosti, a to nielen americkej.

Číta ešte niekto dobrovoľne Tolstoja? Dostojevského? Turgeneva? S neruskými klasikmi je to ako? Voltaire, Hugo, Heine, Dreiser? Čítania nadosmrti, aj keby od roku 1945 nikto nenapísal ani riadok. V tieni literatúry našich dní, devalvovanej na trh, sa čoraz častejšie pristihujem pri myšlienke, že by to nebola márna obeť. Zastaviť písanie, zakázať, aspoň na chvíľu, kým nebude znova prečítané všetko, čo by prečítané malo byť.

Rozhovor s riaditeľom spravodajskej agentúry mediálneho impéria Zaman Abdülhamitom Bilicim o znechutení Turkov z Únie a o konflikte medzi štátom a vládou.

To, že sedím v srdci East Side na káve a z perspektívy New Yorku píšem o amerických voľbách, cítim ešte stále ako zázrak novembra 1989. Ale to, čo pred sebou vidím, cítim už občas ako čosi nenovembrové.

„Vypestujeme vám bicykel,“ znie slogan malej filipínskej firmy. Nie, neznamená to, že bicykle tu rastú na stromoch, ale vyrábajú sa z najvyššej traviny na svete. Z bambusu.

Môj opis cieľa cesty taxikára zmätie. „Gde Julka sedit,“ hovorím, a už vie. Vysadil ma v prímestskej štvrti, zastavanej nízkymi domami, je tu veľa firiem. „Vot, tut sedit Julka.“ O návšteve Charkova píše Martin Leidenfrost.