Existuje kategória slovenských politikov, ktorá si berie do úst národ a jeho dejiny zvlášť často. Teda omnoho častejšie, ako diktuje kalendár štátnych sviatkov.

Kerouacov román More je môj brat vychádza prvýkrát na celom svete 14. mája 2010 vo vydavateľstve Artforum (v slovenskom preklade Otakara Kořínka). So súhlasom vydavateľa ponúkame niekoľko úryvkov z tejto knihy ako akú malú ochutnávku.

Popri Hannah Arendt Library a Juraj Špitzer Room sa dostávame k miestnosti označenej „Zasadačka”. V nej zasadá Rada Audiovizuálneho fondu. Tá by mala zareagovať na výzvu nezávislých filmových producentov. Preto sme tu.

Môžu ľudia v dobrom spomínať na človeka, ktorý v krajine vládol tvrdou, autoritatívnou rukou, zatváral svojich protivníkov a zaviedol cenzúru? Odpoveď je prostá: ľudia často v dobrom spomínajú aj na horšie veci. V tomto prípade spomínajú na muža, ktorý rukou diktátora zachránil krajinu pred dvoma horšími diktatúrami, a ktorý tri desaťročia vládol krajine, ktorá dnes už neexistuje. Juhoslovanský prezident Josip Tito je aj tridsať rokov po svojej smrti v máji 1980 mnohými ľuďmi v následníckych štátoch bývalej Juhoslávie rešpektovaný a dokonca uctievaný. A to napriek tomu, že krajina, ktorej vládol, desať rokov po jeho smrti upadla do série vojen a ekonomického poklesu.

Nedá sa ináč, než osobne: s Broňou Schraggeovou sme sa zoznámili pred niekoľkými rokmi Pod lampou v STV. Robili sme program o bratislavskej Škole úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru, ľudovo zvanej ŠUP-ka.

V roku 1926, dvadsať rokov po vytvorení špeciálnej a desať rokov po vytvorení všeobecnej teórie relativity, napísal Albert Einstein článok o tvorbe riečnych meandrov. Článok mal len štyri strany a neobsahoval ani jednu rovnicu. V podstate by mohol vyjsť aj v .týždni.

Náš starý otec nám rok čo rok ôsmeho marca hovoril, že medzinárodný deň žien je komunistický výmysel a že skutočným sviatkom je deň matiek, ktorý pripadá na druhú májovú nedeľu. Príliš sa nám to nepáčilo. Kazilo nám to - mne, bratovi aj sestre - radosť z tých papierových srdiečok, ktoré sme pre mamu vyrábali v škole.

„Na pódiu sa nechcem cítiť komfortne. Hrám stále na tých istých gitarách, s ktorými som kedysi začínal. Nič nemám na pódiu zariadené tak, aby som to mal na dosah ruky. Každým koncertom sa stále snažím prekonávať samého seba.

Dvojo takmer paralelných volieb v najbližšom susedstve, ale i nedávne, napríklad v Nemecku, poskytujú určitú porovnávaciu bázu k Slovensku. Podobností nie je málo, najväčšia odlišnosť spočíva v tom, že naše júnové hlasovanie nemá veľkú tému.

Servus Emil, osemnásteho som išiel na tú prednášku o konci sveta, prednášal chlapík asi štyridsaťročný, a podobne ako Pikulíková sa tiež furt usmieval, takže som mal pocit, že sa na koniec sveta máme tešiť, lebo on, podľa toho, čo hovoril, sa ho už nemôže dočkať a bol dosť sklamaný,