Bola jar roku 1990, keď som sa vybral prvýkrát ako novinár do ukrajinského Ľvova. Počas reportáže o prvých poloslobodných voľbách som objavil dovtedy pre mňa takmer neznámy svet ukrajinských banderovcov, prvý raz som videl žlto-modré vlajky, bol som pritom, keď sa rodil ukrajinský národ. Podobne fascinovaný som o pol roka neskôr pobýval niekoľko dní na Slobodnej ukrajinskej univerzite v Mníchove, ktorá bola až do konca roku 1945 v Prahe. Potom som objavil príbeh ukrajinskej diaspóry v Prahe, ktorá tu prečkala napoly v podzemí, vystrájanie NKVD po máji 1945 a potom aj celý komunizmus. A potom som na Ukrajinu často chodieval. Dokonca aj dve pekné lásky z toho boli.

Generácia detí 70., 80., 90. rokov, z ktorých sú dnes produktívni občania, vyrastala aj na grafickom dizajne Svetozára Mydla (1948). Slovo dizajn tu netreba chápať iba ako typografiu kníh (najčastejšie to boli knihy z Mladých liet či neskôr z Buvika), ale aj ako synonymum pre vizuálny názor, ktorý bol v šedivých rokoch nenormalizácie farebným ostrovom pre oči.

Dva prieskumy, ktoré mapovali terén približne mesiac po zjavení Gorily a dva pred voľbami, nesú posolstvo, že škandálom sa politická scéna zachvela, ale neotriasla. Dôkaz: Prekvapilo by niekoho, keby uvidel tie isté percentá MVK a Focusu bez existencie Gorily?

Znie to ako názov nejakého šestákového westernu, ale je to čistá pravda. Jacques Santer, ktorý musel v roku 1999 odstúpiť aj so svojou skorumpovanou, nezodpovednou a verejne zahanbenou Európskou komisiou, je opäť tu. Bude predávať európsky dlh zahraničným investorom.

Varšava, najlacnejšie veľkomesto sveta. Ešte pred niekoľkými rokmi by som sa z toho smial, ušetriť tu niečo z nie veľmi veľkých diét bolo, ak sa človek nestravoval ako „paštikár“, takmer nemožné. Varšava mala veľa vecí, ktoré sa podobali na Moskvu, Kyjev. Slušné byty tu boli neuveriteľne predražené, rovnako ako kancelárie, panoval tu navyše taký čudný východný nevkus, ešte o niečo hroznejší ako naše stredoeurópske podnikateľské baroko.

„Nie, nedám sa presvedčiť, aby som hovorila o Stalinovi. Azda ste si všimli, že som to neurobila za celých šestnásť rokov, čo som v zahraničí. Ustúpila som jediný raz, v roku 1981 v programe Malcolma Muggeridgea na BBC, a odvtedy to ľutujem a s Muggom sa už nerozprávam... Prepáčte, že som taká drsná, až nevychovaná, ale rovnako reagujem zakaždým, keď dostanem pozvanie, ako je to vaše, pozvanie založené na absolútnej nevedomosti a nesprávnych predpokladoch.“

Český pesničkár Vladimír Merta je ako osamelý vlk, ktorý si sem-tam zahrá aj s iným hudobníkom, ale väčšinu času trávi sám na pódiu, odkiaľ sa linú jeho dlhé meditatívne piesne. Minulý rok však prekvapil albumom Ponorná řeka, kde si spolu s ním zahrala aj skupina ETC, ktorú Mertovi zapožičal jeho bývalý kolega z takzvaného čundergroundu Vladimír Mišík.

Minulý utorok si spoločnosť Rozhlas a televízia Slovenska (RTVS) pozvala novinárov, aby sa pochválila tým, čo chystá na tento rok a ako sa jej podarili prvé vážne zmeny vo vysielaní. Pripomeňme, že január 2012 nové vedenie RTVS avizovalo ako ten správny čas, keď už bude možné hovoriť aj o programe, teda nielen o dlhoch a krízovom manažmente. Takže chvíľa to mala byť veľká.

Umelci si môžu vydýchnuť. Ich nezávislý vzťah k politikom a svetu ako takému podporí Európska únia v rokoch 2014 – 2020 sumou 1,8 miliardy eur. Oznámila nám to elegantná pani z Európskej komisie na festivale Eurosonic v Groningene. Ospravedlnila sa, že suma je to nedostatočná, kultúra si iste zaslúži viac. Hneď rozdelenie sumy je pekným umeleckým dielom.

Končiaci sa rok bol z hľadiska pôvodnej či preloženej literatúry plodný a zaujímavý. Z vyššie uvedených odpovedí sa črtá niekoľko zaujímavých vecí.