S týmto titulkom uverejnil na sklonku roku tridsiateho ôsmeho britský časopis Picture Post jedenásťstranovú fotoreportáž maďarského emigranta Roberta Capu zo španielskej občianskej vojny.

Televízia Prima našla nové Rodinné putá. Získala si priazeň so seriálom Cesty domov, ktorý už druhým rokom láka k obrazovkám viac než milión divákov, a to dvakrát do týždňa. Za úspechom pritom nemusela ísť ďaleko, stačilo zlanáriť pár známych tvárí z konkurenčnej Ordinácie v ružovej záhrade, umiestniiť svoj nový seriál do lekárskeho prostredia a použiť osvedčený postup jednoduchej, ale zrozumiteľnej zápletky, ktorá je zasadená do kontextu príbehov „zo života“.

„Meno Maďar opäť bude pekné...“ napísal svojho času (asi pred 164 rokmi) Sándor Petőfi s nekonečným optimizmom. Nateraz o tom skôr pochybujeme. Pritom o nás hovoria azda všade. Značne skreslene a nepresne, čo znižuje hodnovernosť ešte aj oprávnenej kritiky. V titulkoch sa dočítame, že Maďarsko už nie je republika. Mudrci vôbec nečítali novú ústavu, z ktorej vysvitá, že výlučne používame len tradičný názov krajiny Maďarsko (Magyarország), ale štátna forma je aj naďalej republika.

Nikto v Rusku nepochybuje o tom, že sa Vladimír Vladimírovič Putin stane čoskoro opäť ruským prezidentom. Keďže v krajine práve schválili predĺženie jeho funkčného obdobia, Putin by mohol najväčšiu krajinu sveta riadiť až do ďalekej budúcnosti, do roku 2024. Samozrejme, za predpokladu, že mu zdravie poslúži aj naďalej: na jeseň zavŕši šesťdesiatku, čím dosiahne priemernú dĺžku života ruského muža.

Po troch rokoch náročnej rekonštrukcie sa exodus Slovenskej filharmónie skončil. Slávnostným koncertom v bratislavskej Redute sa v posledný januárový štvrtok prvý slovenský orchester vrátil do svojho domovského sídla.

Bola jar roku 1990, keď som sa vybral prvýkrát ako novinár do ukrajinského Ľvova. Počas reportáže o prvých poloslobodných voľbách som objavil dovtedy pre mňa takmer neznámy svet ukrajinských banderovcov, prvý raz som videl žlto-modré vlajky, bol som pritom, keď sa rodil ukrajinský národ. Podobne fascinovaný som o pol roka neskôr pobýval niekoľko dní na Slobodnej ukrajinskej univerzite v Mníchove, ktorá bola až do konca roku 1945 v Prahe. Potom som objavil príbeh ukrajinskej diaspóry v Prahe, ktorá tu prečkala napoly v podzemí, vystrájanie NKVD po máji 1945 a potom aj celý komunizmus. A potom som na Ukrajinu často chodieval. Dokonca aj dve pekné lásky z toho boli.

Generácia detí 70., 80., 90. rokov, z ktorých sú dnes produktívni občania, vyrastala aj na grafickom dizajne Svetozára Mydla (1948). Slovo dizajn tu netreba chápať iba ako typografiu kníh (najčastejšie to boli knihy z Mladých liet či neskôr z Buvika), ale aj ako synonymum pre vizuálny názor, ktorý bol v šedivých rokoch nenormalizácie farebným ostrovom pre oči.

Znie to ako názov nejakého šestákového westernu, ale je to čistá pravda. Jacques Santer, ktorý musel v roku 1999 odstúpiť aj so svojou skorumpovanou, nezodpovednou a verejne zahanbenou Európskou komisiou, je opäť tu. Bude predávať európsky dlh zahraničným investorom.

Varšava, najlacnejšie veľkomesto sveta. Ešte pred niekoľkými rokmi by som sa z toho smial, ušetriť tu niečo z nie veľmi veľkých diét bolo, ak sa človek nestravoval ako „paštikár“, takmer nemožné. Varšava mala veľa vecí, ktoré sa podobali na Moskvu, Kyjev. Slušné byty tu boli neuveriteľne predražené, rovnako ako kancelárie, panoval tu navyše taký čudný východný nevkus, ešte o niečo hroznejší ako naše stredoeurópske podnikateľské baroko.

„Nie, nedám sa presvedčiť, aby som hovorila o Stalinovi. Azda ste si všimli, že som to neurobila za celých šestnásť rokov, čo som v zahraničí. Ustúpila som jediný raz, v roku 1981 v programe Malcolma Muggeridgea na BBC, a odvtedy to ľutujem a s Muggom sa už nerozprávam... Prepáčte, že som taká drsná, až nevychovaná, ale rovnako reagujem zakaždým, keď dostanem pozvanie, ako je to vaše, pozvanie založené na absolútnej nevedomosti a nesprávnych predpokladoch.“