Družstvá na Slovensku neprešli úplnou privatizáciou tak ako obchodné spoločnosti. Je to na ich stave vidieť dodnes. Ako im pomôcť dokončiť transformáciu a zabezpečiť rozvoj? Hovoríme s Danielom J. Kratkym z poradenskej firmy LawFarm, ktorá sa špecializuje na vnútornú stabilizáciu družstiev.

Ktosi poznamenal, že katastrofa, ktorá Haiti postihla, je v skutočnosti veľká príležitosť. Znelo to skoro cynicky, no uprostred cynických rečí iného typu (nič im netreba posielať, aj tak je to len čierna banda lenivá), aké sa teraz množia napríklad po internete, ale hoci aj v obyčajnej mestskej hromadnej doprave, to pôsobilo predsa len rozumnejšie.

Existuje dosť príkladov na to, že protikrízové opatrenia – a vlastne celá hospodárska politika súčasnej vlády – smerujú toky peňazí z rozpočtu najmä v prospech dobre zorganizovaných záujmových skupín, ktoré dokážu vládu presvedčiť o potrebe pomôcť práve im.

Po čiastočnom víťaztve autodopravcov, keď im premiér sľúbilsplniť tri zo štyroch požiadaviek, ich boj pokračuje. Stále nie sú spokojní s rozsahom spoplatnených ciest prvej triedy. Chceli by platiť iba za tie, ktoré paralelne lemujú diaľnice. Z 1 500 kilometrov by tak bolo spoplatnených iba niečo vyše 300 kilometrov ciest.

Aký bol rok 2009 v kultúre na Slovensku? Odpoveď veľmi závisí od toho, komu položíte otázku. Keďže celý rok píšeme o kultúre my redaktori a spolupracovníci .týždňa, na najväčšie radosti a sklamania, ktoré im tento rok priniesol, sme sa opýtali ľudí, ktorí do .týždňa bežne nepíšu, no napriek tomu sú nám – názorovo aj ľudsky – blízki.

V stredu 1. marca 2006, niekoľko mesiacov pred parlamentnými voľbami, rozpustil Najvyšší súd po prvý a jediný raz v novodobej histórii Slovenska politickú stranu, Slovenskú pospolitosť – Národnú stranu. Subjekt, ktorý si vytvorilo občianske združenie Slovenská pospolitosť, dodnes verejnosti známe najmä pre svoje tmavomodré uniformy pripomínajúce tie gardistické a fakľové sprievody v slovenských mestách, je fakticky odstavený od možnosti kandidovať. Absolútne precedentným rozhodnutím, ktoré bolo postavené z veľkej časti na interpretácii jej takzvaného Ľudového programu, súd dáva krajnej pravici jeden z najťažších úderov za ostatných 15 rokov, počas ktorých slovenská demokracia zvádza boj s politickým extrémizmom. Jej vtedajší „vodca“ Marián Kotleba vyhlasuje, že i v nacistickom Nemecku dostal bulharský komunista, podozrivý zo zapálenia Ríšskeho snemu, možnosť obhájiť sa na poriadnom súde. Pospolitosť podľa neho nie. A tajomne dodáva, že členovia hnutia sa volieb zúčastnia, pravdepodobne na kandidátke inej, už existujúcej politickej strany. O krátky čas sa ukáže, že chrbát, po ktorom sa chcú lídri Pospolitosti vyštverať až do parlamentu, im nastaví Slovenská ľudová strana. Niekde tu sa začínajú rodiť argumenty pre najnovší výstrelok štátnej protiextrémistickej politiky, návrhu Generálnej prokuratúry na rozpustenie tejto partaje. Návrhu, ktorý paradoxne neprišiel v roku 2006 či 2007, i keď sa o tom vtedy šuškalo. Generálna prokuratúra navrhuje SĽS rozpustiť dnes. Je jeseň 2009, pomaly eskaluje napätie spôsobené neriešením rómskeho problému a slovenská krajná pravica začína rozpoznávať, že takzvané protesty proti cigánskemu teroru sú skvelou príležitosťou na vlastné spropagovanie sa v očiach verejnosti a získanie bodov pred blížiacimi sa parlamentnými a komunálnymi voľbami. Stovky jej prívržencov obchádzajú rómske osady a miestni obyvatelia, unavení neschopnosťou všetkých minulých vlád, ktoré často zúfalú situáciu v okolí osád ignorovali, im nadšene tlieskajú. Taktika pravicových radikálov a extrémistov sa za uplynulé tri roky výrazne zmenila. A Slovenská ľudová strana v nej už dávno nehrá významnejšiu úlohu.

Mám rád predvolebný čas. Páči sa mi, ako sa veci vyjasňujú. Páči sa mi, ako sa väčšinou potvrdí, že kto bol za prostitúta raz, je ním aj druhý raz, kto spieval komunistom, ten im o dvadsať rokov zaspieva rád znova, kto spieval Mečiarovi, rád zaspieva Ficovi čiže Mečiarovi v mladšom vydaní. Som rád, že v tomto napríklad taký Pavol Hammel nesklamal a potvrdil svoju povesť.

Neonacisti by mali byť pre uvažujúceho a civilizovaného človeka úplnou záhadou. Po hrôzach 20. storočia by sa vlastne nemali vyskytovať, lebo neexistuje jediný obhájiteľný dôvod, aby existovali. A predsa nám pochodujú po uliciach, hrdo sa hlásiac ku všetkým ľudským ikonám zla, ku všetkým poškvrneným symbolom, ku všetkým svinstvám, a ešte sa predvádzajú pocitom morálnej prevahy. A čuduj sa svete, mnohí ľudia im to žerú. Primnohí.

"Ja som Dick," podal mi v máji 1995 ruku velikán detektívok zo sveta dostihov a spolu sme vykročili žrebčínom v Topoľčiankach, kde sa celý vesmír skoncentroval do dôležitého detailu: kone akoby Dicka Francisa už dlhé roky dôverne poznali.Chlapík s prešedivenými vlasmi im zavše čosi pošepol do ucha, pohladil ich po chrbte, potľapkal...

Za ich odvahu a hudbu by im mali postaviť sochu, no je jasné, že to by bola posledná vec, ktorú by Plastici chceli. Dnes sú symbolom odporu proti komunizmu, no ich misia pokračuje do dnešných dní. Je skvelé, že aj po smrti ich hlavného speváka a skladateľa Milana Mejlu Hlavsu sa kapela rozhodla pokračovať ďalej a napriek všetkým pochybovačom a odporcom (aj dnes žijú ľudia, ktorí by ich radi zakázali), to robí stále dobre. Dôkazom toho je ich najnovší album Maska za maskou, ktorý vyšiel v januári. O súčasných The Plastic People Of The Universe sme sa porozprávali s Vratislavom Brabencom, jedným z pôvodných členov tejto slávnej undergroundovej kapely.