Orientácia Rómov v osadách na prítomný okamih je všeobecne známy fenomén. Psychologický výskum o tom, ako rôzni ľudia rozdielne vnímajú čas a aký vplyv to má následne na ich životnú úroveň, môže do riešenia rómskej otázky u nás vniesť nové podnety.

Barack Obama pred štyrmi rokmi porazil svojho republikánskeho súpera Johna McCaina svojou víziou nádeje a zmeny; bola to „zmena, ktorej môžeme veriť". Paradoxom prezidenta, ktorý dnes obhajuje svoj úrad proti Mittovi Romneymu, je silné varovanie pred zmenami, ktoré by čakali Romneyho Ameriku, takmer nostalgia za Spojenými štátmi, v ktorých dnešné generácie vyrástli, no ktoré už nasledujúca generácia zažiť nemusí. Minulotýždňový zjazd Demokratickej strany, ktorý oficiálne nominoval Obamu za kandidáta na ďalšie štyri roky, bol plný volania po uchovaní toho, čo charakterizovalo blahobyt a dobrý život Američanov posledného polstoročia ? od možnosti väčšiny ľudí nájsť si dobrú prácu a slušné bývanie až po veľké zdravotné programy Medicare a Medicaid. Bolo to volanie za Amerikou, ktorá ponúkala kombináciu tradičného amerického sna, kde sa tí usilovní a pracovití bez ohľadu na svoj pôvod môžu dostať (niekedy až v ďalšej generácii) k ovociu svojej práce, a sveta, v ktorom sa štát nakoniec aspoň nejakou formou postará o slabších a pomôže núdznejším. Nostalgiu tomuto volaniu dodáva skutočnosť, že táto Amerika existuje čoraz menej, a že dlhy, ktoré táto Amerika vyrobila, bude musieť niekto zaplatiť. Amerika má na začiatku druhého desaťročia druhého tisícročia prvú generáciu nových dôchodcov, ktorí sa narodili po 2. svetovej vojne. Sú relatívne zdraví, plní energie, relatívne bohatí (často so štátnymi alebo firemnými penziami), majú niečo vyše 65 rokov a ďalšich 20-30 rokov aktívneho života pred sebou. Nie je vylúčené, že táto generácia dôchodcov, ktorá bola podľa Davida Brooksa dokonca vytvorila úplne novú vekovú skupinu v spoločnosti, skupinu aktívnych penzistov s osobitnými návykmi a potrebami, bude v tejto podobe aj generáciou poslednou. Tá ďalšia o 20 či 30 rokov na to všetko už nemusí mať peniaze.

Nad talianskymi voľbami, ktoré uviazli v patovej pozícii, narieka celá Európa. Nie bezdôvodne – ale slzami by mala šetriť, lebo ich ešte môže potrebovať. Podobný scenár, keď zostavenie vlády blokuje antisystémová strana, sa totiž bude opakovať. Zaručene. Či už v Taliansku o pár mesiacov až rok v ďalších voľbách, alebo neskôr niekde inde.

Od apríla bude môcť starosta obce pri hľadaní terénneho sociálneho pracovníka do rómskej osady stanoviť podmienku, že to musí byť Róm. Zmení sa tým niečo?

Ten príbeh sa stal pred 110 rokmi. Má zmysel vracať sa nemu? Pred 110 rokmi začal s jasnou víziou, veľkou imgaginatívnosťou a pracovitosťou prvý slovenský architekt navrhovať kúpele Luhačovce. Mali to byť slovanské kúpele, najmä pre Čechov a Slovákov. Jeho konkurencia však Jurkoviča z kúpeľov vyštvala. Nikto iný už jeho úroveň nedosiahol.

Ústav pamäti národa (ÚPN) má konečne svojho šéfa. Nominanta SNS Ivana Petranského vystrieda kandidát Smeru Ondrej Krajňák. Akým smerom sa bude nabližších šesť rokov uberať táto inštitúcia?

Pápeži Ján Pavol II. a Benedikt XVI. tvoria takmer neoddeliteľnú dvojicu. V novembri 1981 menoval prvý druhého za prefekta Kongregácie pre náuku viery a potom boli celých 24 rokov najužšími spolupracovníkmi. Nebolo náhodou, že kardinál Ratzinger pochovával Jána Pavla II. a nebolo náhodou ani to, že sa stal jeho nástupcom na Petrovom stolci. Obidvaja mali za sebou výnimočný život, ktorý ich predurčoval na najvyšší post v cirkvi.

Pred troma rokmi sme takmer cestovali z Prahy do Žiliny. Lenže potom na zápas MŠK Žilina s Chelsea, klubom, ktorý vtedy môj Jakub miloval tak, že by sme boli dali za lístok možno aj dve tisícky, nasadili ceny tristo eur, a bolo. Za tú cenu by sa dalo Chelsea vidieť v Londýne s letenkou a nocou v hoteli, takže sme nešli nikam.

Britský premiér David Cameron predniesol minulý týždeň prejav o vzťahu Británie a EÚ. Navrhol v ňom vyhlásenie referenda o zotrvaní Británie v EÚ a ozrejmil svoju predstavu o budúcnosti Únie. Prinášame úryvok. Pred sedemdesiatimi rokmi bola Európa rozvrátená druhým katastrofickým konfliktom v období jednej generácie. Vojna zanechala ulice európskych miest plné trosiek. Nebo bolo nad Londýnom ožarované noc čo noc. A milióny mŕtvych po celom svete padli v boji za mier a slobodu.

Vo Varšave v stredu 23. januára utíchla na chvíľu tunajšia studená politická vojna. Mesto sa lúčilo s Jadwigou Kaczynskou, ktorú Poliaci občas nazývali aj prvá matka republiky. Mala dvoch synov, dvojičky. Bývalého premiéra Jaroslawa a pred dvoma rokmi zosnulého prezidenta Lecha. Minulý týždeň ju smerom k hrobu na varšavskom cintoríne Powązki odprevádzal niekoľkotisícový dav z celého Poľska.