Na operetu sa oponenti odjakživa pozerali cez prsty ako na menejcenný zábavný žáner. Mladšiu sestru opery to však vôbec nemusí frustrovať. Publikum ju totiž miluje. Aj na Slovensku vždy živila divadelnú pokladnicu (neraz bez ohľadu na kvalitu predstavení či dokonca samotných diel).

Aj keď primárnou náplňou jeho práce je cestovanie, celý január trávi v Bratislave. Už po 22. raz organizuje veľké stretnutie cestovateľov z celého sveta pod názvom BUBO bál. Riaditeľ CK BUBO Ľuboš Fellner.

Dramatika a dramaturga SND Daniela Majlinga sme v predošlom čísle .týždňa označili za Osobnosť roka 2014. Nielen pre výnimočné hry Láskavé bohyne a Bál, ale najmä preto, ako spolu s Romanom Polákom robí zo SND naozaj prvú slovenskú divadelnú scénu.

Stojaté vody obdobia pred sviatkami a krátko po nich rozvírila kampaň podnikateľa Radima Jančuru, ktorý zaplatil desiatky bilbordov a dal na ne napísať: Vitajte v kraji korupcie a klientelizmu.

Českí poslanci odhlasovali, že sa budú na zajtrajšej utorkovej schôdzi zaoberať poľadovicou. Áno, poľadovicou: ako vznikla, prečo jej bolo toľko, kto ju tam dal a či sa proti nej nedalo urobiť viac.

Na doplnenie uvádzame niekoľ ko ďalších citátov z blogov Juraja Draxlera. Pre čitateľov, ktorí by mali pocit, že ide o citáty vytrhnuté z kontextu, uvádzame presný dátum blogov, ktorých úplné znenie možno nájsť na blog.sme.sk.

V júli tohto roku sa stal poradcom ministra školstva, o dva mesiace už bol štátnym tajomníkom, o ďalšie dva mesiace ministrom školstva. Človek, o ktorom takmer nikto nič nevie a ktorý má so slovenským školstvom spoločné len málo.

Túto nepochopiteľnú radu dostal aspoň raz v živote každý, koho niečo ukrutne svrbelo. Ako sa ale dá nepoškrabať, keď je svrbenie už neznesiteľné? A prečo by sme to vlastne (ne)mali robiť?

Bratislavu bude štyri roky viesť bývalý politik SDKÚ Ivo Nesrovnal, ktorého ešte donedávna nikto nepoznal. Do minulosti, naopak, zrejme definitívne odchádza jeden z lídrov novembra 1989 Milan Kňažko.

V Košiciach to bolo tak: volebná komisia ešte hádam ani nezačala poriadne spočítavať hlasy a každému pozorovateľovi bolo jasné, ako to dopadne. V centrále Rudolfa Bauera, ktorého pritom podporilo vo voľbách deväť pravicových strán, bolo ako na kare. Okolo desiatej tam sedelo asi dvadsať ľudí, zväčša neznáme tváre, na stoloch skromné pohostenie a pochmúrna nálada. Kandidát Rudolf Bauer mal už okolo desiatej rezignovane smutný úsmev, hoci pred televíznymi kamerami ešte hovoril, že tento model zjednotenej pravice by mohol byť príkladom aj pre iné mestá.