Speváčka Jana Kirschner práve vydala nový album Moruša: čierna, intenzívne pracuje, cestuje, na pódiu sa cíti fantasticky, ale jej mozog začína fungovať iným smerom. Na konci roku ju totiž čaká oveľa väčšia životná výzva a krok do neznáma. Porodiť druhé dieťa.  

Píše sa rok 1985. Penzionovaný príslušník sovietskych špeciálnych jednotiek SPETZNAZ pracuje ako školník na strednej škole. Práve prebieha branné cvičenie. Študenti hádžu plastovým granátom, študentky flirtujú s vojakmi, ďalší trénujú protichemický poplach. Nasúkaní do igelitových pršiplášťov s vreckami na nohách skúšajú netesniace nechutné protichemické masky v zadymenom stane. Plyn smrdí ako čert, akoby aj nie, veď ide o tajnú chemickú zbraň, ktorá sa vďaka byrokracii a organizačnému neporiadku dostala na nesprávne miesto.

Takmer každý rok v tomto čase mi príde SMS, v ktorej je napísané: Blahoželám nám všetkým k 17. novembru. Vždy ma prekvapí obsahová presnosť tejto vety.

Dvadsiate piate výročie novembra ’89 je výročím najpodstatnejšej udalosti našich novodobých dejín. Bolo to fajn, malo to zmysel a dostali sme šancu nahliadnuť až na dno svojich možností, limitov, predností i slabostí. Každý sám za seba a súčasne všetci dohromady. Nebol to za tých dvadsaťpäť rokov vždy príjemný pohľad. Mnohí sa pritom oddali viere, že to nie ja, ale „oni“ za to môžu.

Sú ľudia, ktorých je radosť počúvať. Po rokoch som si opäť s veľkou radosťou vypočul rozhovor z roku 1992 s významnou osobnosťou ruskej kultúry, filológom a umenovedcom Dmitrijom Lichačovom. Témou rozhovoru bol on sám, jeho život, pohľad na svet, na ľudí a všetko, čoho sa človek dotýka, čo doňho vstupuje a čo s tým môže urobiť, aby zostal človekom, aby bol viac ako človek v bežnom chápaní tohto slova. Lichačov žil v 20. storočí. Doslova (1906 – 1999). Bol svedkom dvoch revolúcií, troch vojen, prežil štyri roky v lágri, čistky konca 30. rokov aj leningradskú blokádu, stal sa akademikom, najuznávanejším odborníkom na staroruskú kultúru, získal množstvo ocenení.

Tento týždeň uplynú štyri roky od zavraždenia Ernesta Valka. Valko bol pozoruhodný tým, že právo nevnímal čisto inštrumentálne. Strohosť paragrafov oživoval v jeho úvahách montesquieuovský „duch zákonov“.

Bratislavské jazzové dni majú za sebou 40. ročník. Dva dni po jeho skončení hovoríme s Petrom Lipom, zakladateľom, dušou, tvárou a hlasom „džezákov” o bezprostrednej aj vzdialenejšej minulosti.

Pred niekoľkými rokmi som navštívila ateliér maliara Pedra Pabla Olivu. Nespomínam si, že by sme sa predtým stretli, napriek tomu ma voviedol do svojho ateliéru a ukázal mi dielo, ktorému chýbalo pár jeho posledných dotykov. Predo mnou stáli obrovské plátna a umelec, ktorý mlčal. Uprostred plátna boli dve levitujúce postavy.

Obrazy zlatého veku sa v našom regióne zvyknú spájať s obdobím rakúskej monarchie pred prvou svetovou vojnou. Bol to vek istoty. Fakt, že moja generácia bola za komunizmu indoktrinovaná predstavou, že šlo o „žalár národov“, tú hypotézu skôr potvrdzuje, ako vyvracia. Štát občanom garantoval stabilitu pravidiel, občania si slobodne volili svojich zastupiteľov, budúcnosť bola predvídateľná, ríšou vládol poriadok, monarcha bol po bohovi a rodine symbolom autority, nikto neveril, že sa to zmení.

Náš otec bol najprv Rudinko a svojmu otcovi hovoril fotrík. Keď sa oženil a mal deti, stal sa z neho tato a deduško. Ako sám vravel, mal v živote šťastie. Za slovenského štátu sa dostal ako mladý chalan za lepenie komunistických plagátov na dva roky do basy, ale to ho zachránilo pred koncentrákom. Keď ho v štyridsiatom štvrtom strčili po prepustení do Serede, utiekol do Povstania a prežil. Mal šťastie na mamu, ktorá ho riadila pevnou rukou v praktických veciach života.