Biela pláž v mesačnom svite svieti takmer rovnako ako lúka, ktorú mám na Slovensku pred drevenicou. A rovnaký mám aj pocit. Pocit kontaktu s prírodou a Bohom. Ja viem, že tento pocit môžem mať všade, aj na električkovej zástavke pred Tescom (kde ho inak občas aj mávam), ale v prírode je to jednoduchšie – bližšie. Odtiaľ to ide aj k nám do mesta – ale byť na bielej pláži zaliatej mesačným svitom je ako stáť v centre amfiteátra.

Neprejde takmer ani deň, aby sa nehovorilo o tom, ako by si poslanci parlamentu či ministri mali znížiť platy, a tým demonštrovať počas hospodárskej krízy solidaritu s občanmi.

Summit Európskej rady, ktorý mal namiesto terajšieho provizória gréko- a eurovalu nájsť trvalý mechanizmus riešenia dlhových kríz, sa skončil klasicky: Odkladom na december. Nedohodu nad kľúčovou otázkou, teda či bude treba „otvoriť“ Lisabonskú zmluvu, a ak áno, akými technikami, a najmä, čo má „otvorenie“ presne obsahovať, zakryli lídri novým poverením komisie van Rompuya (Task force), aby návrh vypracovala.

V januári 1990 som dovŕšil sedemnásť a ako veľa mladých mužov v tomto veku, aj ja som sa snažil nájsť pre svoj život zmysel. A tak som čítal, čítal a čítal. Bolo to v šťastnej dobe, keď u nás hromadne vychádzali preklady všetkého zaujímavého, čo komunizmus desaťročia zakazoval. A tak som mal veľa možností hľadať. Až som našiel východoázijské bojové umenia.

Minulý rok oslávila Univerzita Komenského 90. rokov od svojho vzniku. V tejto súvislosti sa na stránkach .týždňa rozvinula diskusia, prečo na pôde inštitúcie, ktorá by mala byť elitnou, tak často víťazí priemer. Je to v malej krajine, navyše zaťaženej desaťročiami komunizmom, nevyhnutnosť, alebo máme na to byť lepší? Aj o tom na pôde Univerzitného pastoračného centra v Bratislave diskutovali pred stovkami študentov hostia Štefana Hríba: prorektor Univerzity Komenského Peter Osuský, vysokoškolský učiteľ Ľubomír Tomáška a vysokoškolský učiteľ fyziky a redaktor .týždňa Martin Mojžiš.

Adelu máme na Slovensku všetci radi. Je naša, dôverne o nej hovoríme krstným menom. Považujeme ju za také naše národné bohatstvo, s ktorým sa môžeme popýšiť aj pred susedmi.

Kde bolo, tam bolo, za horou s nápisom Hollywood žil jeden herec, ktorý mal všetko, o čom ľudia obyčajne len snívajú.

Už na strednej škole som hral v niekoľkých kapelách. Jedna z nich sa volala Ezechiel, hrali sme takú polovážnu hudbu, veľa sme počúvali King Crimson a tým to bolo ovplyvnené.

My sme tu doma. Hrajme fér a s úsmevom za Slovensko. Dve kampane na to isté. Dva pohľady, ktoré vystihujú našu krajinu úplne parádne. Radi sa označujeme za národ holubičí. Radi sa pýšime svojou pohostinnosťou. Radi vravíme o mierumilovnosti. Zároveň zbožňujeme silu. Svätopluk tasí meč. Rež a rúbaj do krve. Plagáty s usmiatou infantilnou nezábudkou, nabádajúce na fér hru a k tomu, „aby sa hokejoví fanúšikovia na Slovensku cítili príjemne a v budúcnosti sa k nám vrátili spolu so svojimi rodinami a priateľmi“, je skutočne podarená...

Dvanásteho apríla zomrel fotograf Miroslav Tichý. Prvú výstavu mal ako 78-ročný a dnes ho považujú za jedného z najvýraznejších českých fotografov.