Ctižiadostivý, sebastredný, pracovitý a v spore takmer s celou svojou generáciou. Jeho konkurentom nebol nikto menší ako Ľudovít Štúr či Jozef M. Hurban. Nepodľahol ich charizme, kritizoval ich, sporil sa s nimi, a stal sa tak outsiderom štúrovskej doby. Napriek tomu neupadol do zabudnutia a dnes je možno zaujímavejší ako mnohí z tých, ktorí ho vysmievali. Narodil sa pred dvesto rokmi. Jonáš Záborský.

Aj Cena ARCH, ktorú už pätnásť rokov udeľuje najlepšiemu architektonickému dielu časopis ARCH, tohto roku prekvapila.

V polovici októbra sa objavila správa, že na Dubníku pri Prešove po deväťdesiatich rokoch obnovili ťažbu opálov. Ide o jediné ložisko týchto drahokamov v Európe, ktoré je najstaršie na svete. Zachváti Šariš opálová horúčka?

Jonáš Záborský platil v slovenskej literatúre dlho za národného hriešnika. Vladimír Mináč ho dokonca označil za profesionálneho prebehlíka. Až Oskár Čepan o ňom napísal, že je najpevnejším orientačným bodom slovenskej literatúry tretej štvrtiny devätnásteho storočia. Významná časť Záborského diela ostávala dlho neznáma. Jeho súborné dielo vyšlo knižne prvý raz v roku 1954, takmer sto rokov od vzniku.

Záborský bol síce ctižiadostivý človek túžiaci po uznaní, ale občas si volil pseudonymy. Svoju prvú významnú báseň ódu Na Slováku podpísal menom N. Magurský. V roku 1864 v almanachu Lipa vydal svoje divadelné hry Odboj zadunajských Slovákov a Arpádovci – pod pseudonymom Vojan Josifovič. Na stránke zaborsky.blogspot.sk, ktorá prináša podrobné informácie o Záborskom a jeho diele a ktorú pripravuje Timotej Kubiš, sa uvádzajú aj ďalšie pseudonymy: Filip Konôp, Parabola Drotár Fedor, Brindza Jánoš, Jano Metla, Füldenstein, Vilibald Graf von Habenichts Titularkaiser von Babylon und expectativer König der Republik Pohlen.

Všetko ostáva tak, ako bolo. Všetci milovníci nedeľných nákupov môžu byť pokojní, nikto im ich radosť zatiaľ nevezme. Dokonca aj počas sviatočných dní – s výnimkou tri a pol dňa v roku – sa bude veselo nakupovať.

V polovici 80. rokov bol so svojou kapelou Screaming Trees pri vzniku grungeovej scény v Seattle, zároveň nahrával sólové albumy, prežil si svoje drogové peklo, bol súčasťou Queens of the Stone Age, spolupracuje s Isobel Campbell a so Soulsavers. V novembri prvýkrát vystúpi v Bratislave. Mark Lanegan.

Zdá sa, že 23 rokov po novembri 1989 je školstvo konečne „in". Ešte nie v zmysle vnímanej kvality či dotiahnutých reforiem, a dokonca ešte stále nie ani v zmysle priorít ? ale aspoň v zmysle pozornosti, ktorú sektoru školstva začína venovať verejnosť. Je to prvý malý krôčik. Prispel k tomu azda aj nedávny štrajk škôl, aj ten však odráža širší trend. Médiá sa školstvu venujú už nielen na bulvárnej úrovni, a nielen keď niečo praskne, vybuchne alebo spadne. Pozornosť ku školstvu nepochybne prilákal aj minister školstva Dušan Čaplovič svojou razanciou často kontroverzných riešení (i keď požiadavky na financie mu, zdá sa, energiu odobrali). Viacerí reformátori školského prostredia sa napriek Čaplovičovej snahe o väčšiu štátnu kontrolu nad vzdelávaním usilujú o zriadenie vlastných škôl. Noví ľudia, napríklad z manažérskeho prostredia, sa opatrne púšťajú do nových projektov vo vzdelávaní. Prekladajú sa knihy so školskou tematikou a aspoň v odbornej verejnosti sa diskutuje o tých, ktoré len nedávno vo svete vyšli. A objavujú sa aj nové nadácie, podporované z firemného prostredia. Blýska sa teda na časy?

Organizátori kampaní, týkajúcich sa komplikovaných tém, reagujú zväčša zveličením svojich tvrdení. Táto snaha sa často vypomstí. Minulý mesiac priniesol hneď dva príklady. Francúzsky bádateľ Gilles-Eric Séralini sa pokúsil podnietiť odpor verejnosti proti geneticky modifikovaným potravinám zverejnením, ako GM kukurica zapríčinila vznik obrovských nádorov a predčasnú smrť 200 potkanov, ktoré ju dva roky konzumovali. Predložením množstva fotografií potkanov s nádormi veľkosti pingpongovej loptičky Séralini upútal pozornosť. Francúzski ministri pohrozili zákazom dovozu GM kukurice od spoločnosti Monsanto do Európskej únie. Rusko dovoz kukurice od Monsanta skutočne zastavilo.

Tak znela reakcia väčšiny ľudí na správu, že Nobelova cena za mier sa tohto roku udeľuje Európskej únii. Pozoruhodné na tom bolo, že údiv prenikol úplne naprieč politickým spektrom. Divili sa eurooptimisti aj euroskeptici, jedni i druhí zahlcovali sociálne siete smajlíkmi, ROFLíkmi, otáznikmi a rôznymi viac či menej publikovateľnými skratkami. A priznajme si, kto si v prvej chvíli po vypočutí tej informácie (navyše mierne v predstihu pred oficiálnym oznámením výboru, pretože informácia príhodne unikla do médií) nepovedal: „To musí byť nejaký hoax“? (Pekne po slovensky ? kačica.)