Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

To fakt?

.časopis

Tak znela reakcia väčšiny ľudí na správu, že Nobelova cena za mier sa tohto roku udeľuje Európskej únii. Pozoruhodné na tom bolo, že údiv prenikol úplne naprieč politickým spektrom. Divili sa eurooptimisti aj euroskeptici, jedni i druhí zahlcovali sociálne siete smajlíkmi, ROFLíkmi, otáznikmi a rôznymi viac či menej publikovateľnými skratkami. A priznajme si, kto si v prvej chvíli po vypočutí tej informácie (navyše mierne v predstihu pred oficiálnym oznámením výboru, pretože informácia príhodne unikla do médií) nepovedal: „To musí byť nejaký hoax“? (Pekne po slovensky ? kačica.)

Ale kačica to nebola. Je to niečo, čo sa aj ťažko komentuje, pretože je to samo osebe nesmierne čarovné, absurdné, a zároveň vo svojej absurdnosti úplne logické. Je to najlepší vtip, pretože je reálny a naskrze vážny.
Ako inak možno označiť rozhodnutie výboru zloženého z údajne múdrych hláv? Výbor sa odhodlal pokračovať v úspešnej bavičskej tradícii udeľovania mierových cien ľuďom, ktorí nie sú hrdinovia mieru, ale idoly vymodelované z materiálu politickej korektnosti. Do radu za Nelsona Mandelu, Jásira Arafata, Ala Gora či Baracka Obamu sa tak valí celá jedna ťažkotonážna inštitúcia. Patrí tam, to nepochybne. Veď ak bolo ocenené mierotvorné úsilie arcibojovníka proti globálnemu otepľovaniu alebo amerického prezidenta, ktorého zahraničná politika je mierová len v rečníckej rovine, tak prečo nie mierové úsilie Európskej únie?
Európska únia sa o mier v Európe zaslúžila vo veľmi obmedzenej miere. Voľný obchod či pohyb osôb síce propaguje, zároveň ho však obaľuje do siete toľkých regulácií a obmedzení, že o voľnosti sotva možno hovoriť. Cezhraničná spolupráca? Možno. Ale to by nesmel v EÚ permanentne pretrvávať pocit, že tzv. veľké štáty konajú bez ohľadu na záujmy malých, že zadlžené štáty žijú na úkor nezadlžených. A rozvoj demokracie? Nedajte sa vysmiať. Demokraciou máme teda najnovšie nazývať opakovanie referend alebo parlamentných hlasovaní, až kým sa výsledok nepáči Európskej komisii? Demokraciou nazývame vydieranie, ktoré sa uplatňuje vždy, keď sa nejaký štát – napríklad Slovensko – pokúsi vzoprieť diktovanému eurovalu? To sotva. Nehovoriac už o tom, že pocit krivdy z centralizmu nutne prebúdza v štátoch EÚ nebezpečné prízraky nacionalizmu. A ak chceli nobelovci oceniť nie súčasnú podobu Únie, ale nejakú jej ideálnu, vymyslenú ešte za oných čias po druhej svetovej vojne, tak s tým mierne meškajú.
Výboru v Osle nejde o oceňovanie zásluh o mier. Ide mu len o vyjadrenie svojich pochybených idealistických, utopických a najmä politicky korektných predstáv o svete. Ak má výbor dojem, že stoka, do ktorej sa EÚ ekonomicky, politicky a čoraz väčšmi aj morálne prepadá, zázračne zmizne, lebo Brusel dostal Nobelovu cenu, mýli sa. Mimochodom, tie nobelovské peniaze pôjdu do eurovalu?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite