Roger Scruton dal odpoveď na to, ako možno po dvadsiatich piatich rokoch novej generácii pripomenúť, čo to bol komunizmus.

Nedávno mal vo Flámskej opere v Antverpách premiéru Otello pod vedením slávneho Alberta Zeddu. Náš spolupracovník mal možnosť byť pri tom, zhodnotiť nové naštudovanie a zauvažovať o reflexii Rossiniho hudobného odkazu.

Štátne médiá chcú, aby sme začali zachraňovať stratené hodnoty. Podľa televíznych komentátorov sa má zodpovednosti ujať predovšetkým rodina, čiastočne školy, o vláde niet ani zmienky. Hovorí sa o zlých spôsoboch, hrubosti a nedostatku solidarity. O rozširovaní kradnutia, klamania a lenivosti. Keďže uplynulých 50 rokov mala na výchovu, vzdelávanie, médiá a kultúrnu produkciu monopol jedna strana, človek si musí položiť otázku: Kde sa nabrala všetka tá bieda?

Žiadny štát v Európe neurobil pre ukrajinskú revolúciu viac ako Poľsko. Od samého začiatku bolo na Majdane okrem belaso-žltých vidieť aj bielo-červené vlajky.

V okolí Moravského Svätého Jána je niekoľko jazier, kam sa dá ísť v lete okúpať. Jedno z nich má tvar podobný Austrálii a volá sa Gergelík. Miestni mu hovoria Gergaz. Aj najslávnejšie hudobné vydavateľstvo na Záhorí je po ňom pomenované.

S tou poverčivosťou je to zložité. Je ťažké nebyť poverčivý, keď sú poverčiví všetci okolo vás a je ťažké byť poverčivý, keď máte aspoň trocha zdravého rozumu. Piatok trinásteho ma nemáta, ale bojím sa pripáliť si cigu od sviečky, aby nezomrel námorník. A keď som dvojtýždňového Filipka zobrala do obchodu, všetci mi hovorili, či bláznim, že mi ho niekto uriekne, robila som si žarty až kým mi potom celý večer neplakal. Mama povedala, že mu mám dať na ruku červenú šnúrku alebo do kočíka niečo červené. Dala som mu na kočiarik plyšového oslíka s červenou čapicou a odvtedy ho nikto neuriekol.

Ak mám byť úprimný, ten stav, ktorý sme prežívali počas olympiády, sa mi veľmi páčil. Pretože také Rusko na export, aké nám usilovne ponúkali, ma uspokojuje väčšmi než Rusko každodenné.

Na otázku: Ako ste sa po novembri 1989 vyrovnali so svojimi nacionálnymi a internacionálnymi socialistami, ktorí v mene osobného prospechu a zvrhlej ideológie ubližovali ľuďom?, odpovedám za seba: Nevyrovnali! Nevedeli sme si predstaviť, že odsunieme tie masy kolaborantov, mlčiacich a ľahostajných svedkov všetkých tých svinstiev kamsi za plot alebo do kúta. A bolo to vôbec prakticky možné? Veď iba členov Komunistickej strany Československa bolo poldruha milióna. A čo príslušníci Hlinkových gárd, arizátori a všakovakí udavači? A aký mal potom ten váš november 1989 zmysel?, pýtajú sa.

Nazif Mujic prežil počas minulého Berlinale krásny sen, keď sa tešil zo Strieborného medveďa za herecký výkon v snímke Danisa Tanovića Epizóda v živote zberača železa. Po roku sa bosniansky Róm vrátil do nemeckej metropoly, ale nie ako herecká hviezda, ale bezdomovec, hľadajúci azyl pre svoju rodinu. Neprofesiálny herec musel odísť z vlastnej krajiny, kde ho vylúčili z vlastnej komunity. Jeho spoluusadlíci i kolegovia z práce mu dali najavo, že medzi nimi už nemá čo hľadať, keďže podľa ich mienky sa stal veľkou celebritou a musel určite poriadne zbohatnúť.

Prešiel som cez zrkadlo. V zime roku sedemdesiatdeväť išiel som sa stretnúť s Elliane, mali sme ísť spolu na obed. Počkali sme na jej kamarátku Irene, keď prišla, požiadala nás, či by sme sa s ňou mohli zastaviť u Jirku, má mu odniesť fotky. Na Hradčanskom námestí Irene zazvonila pri šedej bráne, podotýkam, že vtedy boli všetky brány šedé, všetko bolo šedé, akurát hliadkujúci policajti boli zelení. Z okna na prvom poschodí sa vyklonila hlava, pozdravila Irene a spustila v pletenom košíku na špagáte klúč.