Vždy som bol voliť, vo všetkých voľbách, aj teraz. Vždy som mal koho, aj teraz. Ale prvý raz mám akýsi čudný, vracajúci sa pocit, že bola prekročená hranica, za ktorou som nikdy nechcel byť.

Servus Emil, na Dušičky som bol na hroboch. Čo sa týka hrobov, mám kam chodiť, len neviem, či niekto bude chodiť na môj. Ale, keď sa to tak vezme, je mi to fuk. Mohol by som si želať, aby môj popol rozprášili, ale nemám ani tušenia, že kde. Na Slavíne to by bolo asi nevhodné, predsa len by som mal byť skromnejší a na nejakom bezvýznamnom mieste, to by mi zase bolo ľúto, lebo až za takého bezvýznamného sa nepovažujem.

Stretli sme sa v Brooklyne, pred Koniarovým starožitníctvom, kde mala Nicole Krauss fotenie pri príležitosti vydania svojho nového románu Great House. „V knihe hrá podstatnú úlohu starý písací stôl,“ vysvetlila mi cestou do kaviarne, „tak preto starožitníctvo.“ Pri našom rozhovore sme sa tiež vrátili v čase – k jej prelomovému románu Dejiny lásky, ktorý prvýkrát vychádza v slovenčine.

Na začiatku knihy The Infinte Jest (Nekonečný žart), ktorý donekonečna spomínam len preto, lebo je tam akoby obsiahnuté všetko ohľadne vízie blízkej americkej budúcnosti a ja som na misii vzbudiť v slovenskom čitateľovi vlnu dopytu, ktorá spôsobí, že tento opus niekto konečne preloží do slovenčiny, sa D. F. Wallace hrá s myšlienkou telefonovania v budúcnosti.

Milujem katastrofické filmy. Keď vybuchuje v pozadí sopka, ulicami tečie láva a všetci utekajú. Alebo ako malé americké mesto napadnú obrie pavúky. Alebo ako príde potopa a voda berie všetko sebou.

Aprílové víťazstvo Fideszu v parlamentných voľbách sa dalo očakávať. Októbrové komunálne voľby mali byť pre vládu skúškou: vyjadrením voličov, ako po piatich mesiacoch vidia svoje aprílové rozhodnutie.

Mená si nevyberáme. Niekto sa volá dosť nešťastne a musí s tým žiť celý život. V skvelom filme Díky za každé nové ráno sa učiteľka premenovala z Hakundáková na Hakunděková, aby sa jej žiaci nesmiali. A to mala v mene iba náznak vulgarizmu.

O tom, aké komplikované bývajú vzťahy medzi veľkými a malými. Stáva sa to najmä vtedy, keď malá krajina náhle získa či zvýrazní svoj strategický význam. A je to aj prípad Rumunska – krajiny, ktorú si Rusko čoraz väčšmi všíma.

Predstavte si, že počas najbližších 80 rokov sa niektoré obrovské mesto – napríklad Tokio – ocitne pod morskou hladinou, ktorá stúpne o celých 5 metrov. Ohrozené by boli milióny obyvateľov a tiež infraštruktúra v hodnote biliónov dolárov. Táto strašná vyhliadka je presne tým, čo majú kazatelia globálneho otepľovania na mysli, keď varujú, že musíme prijať „rozsiahle preventívne opatrenia, aby sme ochránili ľudskú civilizáciu tak, ako ju poznáme". Podobná rétorika sa môže javiť ako extrémna, ale ako by sme sa bez obrovského globálneho úsilia mohli vyrovnať so vzostupom morskej hladiny takého rádu?

Ako bude hrať 44-ročný Iľja Kovaľčuk? A ako 42-ročný Marián Hossa? Tieto otázky vyvolávajú zvláštne zmluvy v NHL. Hossovou zmluvou sa to celé začalo, Kovaľčukovou sa to, zdá sa, skončí. Príde Marián Hossa o svoj 60-miliónový kontrakt?