Skutočnosť je taká, že už sme sa s ním vyrovnali alebo sa s ním práve vyrovnávame. Nadmerný ústup spodnej vody od roku 1930 napríklad spôsobil, že Tokio kleslo o plných 4,5 metra, pričom niektoré najnižšie položené časti centra klesali v niektorých rokoch takmer o tridsať centimetrov za rok. Podobný pokles nastal v uplynulom storočí v mnohých mestách, napríklad v Tchien-Tine, Šanghaji, Osake, Bangkoku alebo Jakarte. Vo všetkých prípadoch sa pritom mestá dokázali pred takým vysokým relatívnym zvýšením morskej hladiny ochrániť.
Pointa, samozrejme, nespočíva v tom, že by sme mali globálne otepľovanie ignorovať. No mali by sme sa mať na pozore pred zveličenými predpoveďami. To, čo spočiatku znie ako hrozivá zmena, sa nakoniec veľmi často ukáže ako zvládnuteľná záležitosť.
Klimatológovia Robert J. Nicholls, Richard SJ Tol a Athanasios T. Vafeidis v rámci výskumu financovaného Európskou úniou skúmali, aký by bol celosvetový ekonomický vplyv, keby sa v dôsledku globálneho otepľovania zrútil celý Západoatlantický ľadový príkrov. Udalosť podobných rozmerov by pravdepodobne spôsobila vzostup oceánov možno aj o šesť metrov počas priebehu najbližších sto rokov – práve také veci majú ekologickí aktivisti na mysli, keď varujú pred potenciálnymi katastrofami evokujúcimi koniec sveta. Boli by však tieto katastrofy skutočne katastrofálne?
Podľa Nichollsa, Tola a Vafeidisa nie. Šesťmetrové zvýšenie hladiny morí (ktoré zhruba desaťkrát prevyšuje najhoršie očakávania klimatického panelu Organizácie Spojených národov ...) by zaplavilo približne 40 000 štvorcových kilometrov pobrežia, kde v súčasnosti žije viac ako 400 miliónov ľudí. To je necelých 6 percent svetovej populácie. A väčšina z tých, ktorí v záplavových oblastiach žijú, by si aj tak ani nezmáčala nohy. Drvivá väčšina z tých 400 miliónov ľudí totiž žije vnútri miest, kde by ich bolo možné (podobne ako v Tokiu) relatívne ľahko ochrániť. V dôsledku toho by sa muselo presťahovať „len" asi 15 miliónov ľudí. To všetko však v priebehu sto rokov! Podľa Nichollsa, Tola a Vafeidisa by celkové náklady na zvládnutie tejto katastrofy predstavovali približne 600 miliárd dolárov ročne, čo je menej ako 1 percento globálneho HDP.
Klimatológia je delikátna odbor, ktorý len zriedkakedy prináša jednoznačné predpovede alebo priamočiare riešenia. Po 20 rokoch, keď sme o globálnom otepľovaní veľa hovoril, možno istú dávku frustrácie očakávať. Snaha vydesiť ľudí však ničomu nepomôže. Čoskoro totiž znecitlivieme tak, že nami pohnú len čoraz hrôzostrašnejšie scenáre.
To môže vysvetľovať nedávne prieskumy verejnej mienky, podľa ktorých obavy verejnosti z globálneho otepľovania v posledných troch rokoch výrazne klesli. V Spojených štátoch napríklad Pewov inštitút uviedol, že počet Američanov, ktorí považujú globálne otepľovanie za veľmi vážny problém, sa znížil z 44 percent v apríli 2008 na 35 percent vlani v októbri. Podľa štúdie BBC sa iba 26 percent Britov myslí, že ku človekom vyvolaným „klimatickým zmenám skutočne dochádza", pričom v novembri 2009 ich bolo 41 percent. A Der Spiegel priniesol prieskum, podľa ktorého sa globálneho otepľovania obáva len 42 percent občanov oproti 62 percentám v roku 2006.
Strach môže byť krátkodobo skvelým motivátorom, ale zároveň je to strašne zlý základ pre múdre rozhodnutia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.