„Tak čo, tresneme im a pobežíme?“ „Musíme to urobiť rýchlo, keď sa začne brzdiť...“

Neštrajkujú, nehromžia, že sa im máli, nesťažujú sa. Nedávajú a nesťahujú výpovede, nehrozí pre nich výnimočný stav. Sanitárky a sanitári, bez ktorých by zdravotníctvo nefungovalo.

„Viete, aký je rozdiel medzi českým a americkým dôchodcom? Nijaký, obaja si za to, čo im mesačne zostane, môžu dovoliť cestovať do Prahy.“ Tak tento vtip mi zišiel na um, keď som mal začať písať o tom, ako sa žije našim stredoeurópskym dôchodcom v porovnaní s penzistami v bohatších krajinách. Pokiaľ ide o našu Strednú Európu, tak mi vyšlo, že asi približne rovnako. Teda rovnako „nie bohvieako“, aby som bol presný.

Mám nový gramofón. Nový gramofón znie už pomaly ako oxymoron, niečo ako nový prehrávač voskových valcov. Tomuto vynálezu však predpovedám napriek všetkým možným novým elektronickým hračkám triumfálny návrat a svetlú budúcnosť. A to aj napriek tomu, že sa takmer určite mýlim. Sám som netušil, čo to so mnou urobí. Právo výberu prvej prehrávanej platne dostal môj syn Vincko. Vybral Lomidreva, úžasné staré opusácke spracovanie, kde sa ešte deti neklamali tým, že sa im celá hudba nahrá za tri minúty v sekvenceri poslabšej kvality a všetko znie ako z linky Chemlonu Humenné.

Svet je zábavné miesto. Napríklad takí rozhnevaní bojovníci proti kapitalizmu, ktorí sú takí odvážni, že chodia v maskách, nedávno zablokovali stránku ministerstva spravodlivosti USA, lebo to si dovolilo zasiahnuť proti niekomu, kto zarába milióny dolárov na obchode s kradnutými vecami. Tomu sa hovorí pokrok – v mene boja proti bohatým sa bojuje za bohatých, ktorí nevytvárajú nič, len zarábajú na tom, že predávaju to, čo im nikdy nepatrilo.

Niektorí nad ňou ohŕňajú nosom, nie je im dostatočne dobrá ani v záhrade, nieto na tanieri. Pritom, ktorá zelenina sa môže pochváliť tým, že o nej vznikla rozprávka, pri ktorej sa učia deti čítať? Jedine cvikla!

Niekedy si v tých našich novinách, kde je vekový priemer okolo dvadsaťpäť rokov, pripadám vážne starý. Mnohí moji kolegovia, čo pred pár rokmi dokončili vysokú školu, alebo ani to nie, sa len nechápavo usmievajú, keď im vykladám o zážitkoch z vojny o Náhorný Karabach, týždennej vojne o Slovinsko a podobne. Asi najviac neveriaco sa však v poslednom čase zatvárili, keď som začal spomínať na jednu zo svojich služobných ciest, ktorú som absolvoval s Alexandrom Dubčekom.

Vždy, keď sa uzatvára dramaturgia festivalu, je to zmes radosti, úľavy a akejsi zvláštnej ľútosti. Prevláda radosť. Celý proces sa začína niekedy na skorú jeseň, každý rok o čosi skôr, teraz to bol koniec septembra, pamätám si, keď sa začínalo o dva mesiace neskôr. Potom dlho čakáte na odpovede, agenti musia skĺbiť požiadavky manažérov, vydavateľov a niekedy aj samotných umelcov, k tomu im to musí geograficky ako-tak sedieť. Rokujete o peniazoch a ostatných pôžitkoch, letenkách, jedle, hoteloch.

Milujúce matky to majú ťažké: nekompromisná láska k deťom ich občas vedie ku kompromisom, ktoré im potom deti ťažko odpúšťajú.

Špeciálne tímy na Generálnej prokuratúre nikdy neveštili nič dobré. Polícia im totiž nevidí na prsty, pričom Trnka týmto tímom prideľuje kauzy, z ktorých môže politicky profitovať.