Priznám sa, že to mi na nových nahrávkach rozprávok prekáža najviac – tie Casiá a Yamahy namiesto živých ľudí, atmosféra nikde, motívy hrané bez akejkoľvek koncepcie, len tak, aby bol predel, systém „veď tam niečo zahraj“. Dramatika fuč. Podobné je to často aj na detských predstaveniach, doteraz nedokážem pochopiť ani taký playback v divadle. Odbočil som. Lomidrevo v hlavnej úlohe s Mariánom Labudom a hudbou Aliho Brezovského, ktorú nahral Malý komorný orchester, zložený zo skutočných živých muzikantov, bol v detstve mojou najobľúbenejšou rozprávkou, na výber som preto pyšný. Praskanie platne ma okamžite dojalo, ešte viac zvuk. Lomidreva máme, samozrejme, aj na CD, ale nedá sa to porovnať. Z platní ide neuveriteľne teplý zvuk. Plný. Akýsi prívetivý. Počúvanie je zážitkom. Nemôžete pretáčať! Nenaháňate tak umelca ani seba, nemárnite čas tým, že držíte nejaké tlačítko a dobrovoľne počúvate neidentifikovateľné bzučanie, akési bežanie po hudbe a pesničku pustíte až keď začne spev alebo keď skončí nejaká pasáž, ktorú vopred odsúdite na nemilosť. Všetko musí dostať svoj čas, taký, na aký to bolo vymyslené. Paráda. Už sa teším na Hop sa, hor sa, zem otvor sa, Ducha vo fľaši, Zakliatu horu a povesti z cyklu Keby kamene začali rozprávať. Ale aj na nový Čad, ktorý mi Pišta vizionársky dal na vinyle, či na techno od Braňa Krča, nové veci od Tomáša Slobodu či staré platne Dunaja, E a iné skvosty. Praskanie platne je ako kozub, ktorý zahreje vaše uši na tých najcitlivejších miestach. Idem si niečo pustiť, aby som krotil svoje vášne a nenapísal sem to, čo napíšem o týždeň.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.