Súd hľadá Fica Premiér Robert Fico už viac ako rok nechodí na súdne pojednávania so svojou predchodkyňou Ivetou Radičovou, informoval denník SME. Radičová ho zažalovala za jeho výroky o voľbe generálneho prokurátora a korupčnej kauze Osrblie. Fico si nepreberá ani oznámenia, že sa súd uskutoční, zo šiestich prípadov to urobil len dvakrát. Podľa Radičovej ide o zámerné obštrukcie.

Naši predkovia sa na najväčšie sviatky roka pripravovali štyridsať dní. Pochovali basu, postili sa, robili skutky pokánia, chodili na krížovú cestu. Vo Veľký týždeň prežívali na Ježišovom príbehu aj svoju vlastnú drámu, znova sa narodili v krste a v pondelok vypukla všeobecná radosť. Hlavne mládenci chodili šibať a oblievať dievky. Tie boli prvým a doteraz v histórii najúčinnejším médiom, ktoré bolo treba umlčať. Iba veriace, ktoré nástojčivo tvrdili, že On vstal. Pre neveriace bolo škoda vody. Veriaci ľudia dodnes veria, tušia, premýšľajú, oslavujú, trápia sa. Vedia svoje. Skôr placho a bázlivo mlčia. Ako keď človek objaví lásku.

Asi o rok budú v Maďarsku parlamentné voľby. A zdá sa, že víťaz je jasný už teraz. No slovensko-maďarské vzťahy čakajú horšie časy.

V pondelok 25. marca uplynie 25 rokov od Sviečkovej demonštrácie z roku 1988. Bol to najväčší otvorený antikomunistický protest od roku 1968 do začiatku revolúcie 1989.

Duch našej doby? Väčšina ľudí ho vníma cez peripetie svojho osobného života. Mám sa nanič? Doba je nanič! Alebo je duch doby to, o čom sa rozpráva po krčmách, v robote a v domácnostiach? Presnejšie by asi bolo hovoriť o duchoch doby – nemáme sa všetci rovnako, nerozprávame všetci o tom istom. Jeden z duchov doby však asi šéfuje. Moja generácia ho cítila, napríklad, v druhej polovici 60. rokov – v hudbe, vo filmoch, v knihách, v novinách, v móde, „vo vzduchu“.

Holandsko, na pohľad príjemná krajina, sa mení. Má strach. Prvý raz od roku 2008, keď vypukla finančná kríza, sa Holanďania v prieskume verejnej mienky vyjadrili, že ich najväčšmi desia ekonomické problémy. Oni sa pritom málokedy sťažujú na peniaze. Nemajú to v povahe.

Rakúsko sa po posledných voľbách vrátilo do svojich 90. rokov: dve hlavné politické strany sa prepadávajú a úspech slávia radikálni populisti. Nový Haider sa volá Heinz-Christian Strache.

Keď si o desať rokov objednáte pizzu, je možné, že ju pred váš dom neprivezie hrdzavá fabia, ale ultramoderná bezpilotná helikoptéra. Drony podľa vizionárov zvládnu všetko, od stráženia ropovodu až po doručenie vakcíny do džungle.

Navzdory faktu, že dominantnou skupinou hráčov videohier sú skutočne muži medzi tridsiatkou a štyridsiatkou, akosi to veľmi nevidno. V mainstreame takmer vôbec, a dokonca aj v špecializovaných médiách, pre ktoré sú videohry stredom sveta, dávajú o sebe v diskusiách vedieť predovšetkým šarvanci o desať, pätnásť, dvadsať rokov mladší. Akoby sa dospelí muži, holdujúci videohrám aj v zrelom veku, za toto svoje hoby skutočne hanbili. Alebo sa tým nepotrebujú pýšiť, veď vedia svoje, alebo je im nejaké búranie predsudkov celkom ľahostajné. Kto nechce hrajúceho sa dospelého pochopiť, pre toho je každé vysvetľovanie nedostatočné a kto ho chápe, pravdepodobne sa hrá tiež. Prípadne by sa hral, ale ešte nenabral odvahu.

Smer nemá súpera, hlave štátu chýba rozmer, krajina stratila náboj a mnohí z nás nádej. Ale nie je to beznádejné. Iba treba pochopiť problém – a ten je ukrytý v slávnych voľbách z roku 1998.