Stál pri zrode opery, bol jedným z posledných velikánov renesancie a súčasne prvým z veľkých géniov barokovej hudby. O tom, že dielo talianskeho skladateľa Claudia Monteverdiho ani po piatich storočiach nestratilo nič zo svojej krásy a sily, sa budú môcť presvedčiť návštevníci festivalu Dni starej hudby.

Neviem sa vynačudovať, kde sa v nás berie toľko patetizmu. Stretnete ho všade. Krásne vynikne pri ohlasovaní konca toho či tamtoho. Koniec kultúry sme prežili už neviemkoľkokrát, hokej končí pravidelne, keď tí junáci v značkovom brnení nevyhrajú nejakú medailu, zimy sa končia, keď nenapadne sneh, letá, keď nesvieti slnko, knihy, bryndza, folklór, punk, furt nejaké konce. Teraz je najmódnejší koniec pravice na Slovensku.

Spomínam si, ako po revolúcii v roku 1989 koncertovali v detských námorníckych oblečkoch z cimrmanovských čias. No sú takí, čo si pamätajú, že Petr Fiala a spol. ešte predtým hrávali v telocvičných úboroch čiže v bielych tielkach a červených trenírkach. Priatelia, Mňága a Ždorp oslavuje 25 rokov existencie! To je dôvod na rozhovor s jej frontmanom Petrom Fialom.

Ešte pred rokom bol zabudnutým umelcom, odsúdeným na spomínanie na bohatú, veľmi vzdialenú minulosť. Dokonca si sám o sebe myslel, že je len „jarmočným“ spevákom, ktorý môže vystupovať po dedinách, malých mestečkách alebo na mítingoch politických strán. Lenže všetko zmenila jedna pieseň.

Niekto sa bojí sľubovať. Bojí sa povedať slová prisahám, sľubujem, navždy, nikdy, určite...môžu mať na to rôzne dôvody. Zbabelosť alebo prílišnú zodpovednosť za vlastné slová a činy. Iní, to môžu mať naopak. Tí slovami nešetria. Môže tak byť preto, že sú si istí svojimi činmi, ale aj preto, že chcú všetko hneď a svoje slová si nevážia. Ťažko povedať, kde je zdravý stred.

Volebný megahit „Rast, nie uťahovanie opaskov“ sa stáva novou politickou pesničkou Európy. Hrajú ju všetky rádiá, páči sa Françoisovi Hollandovi, Grékom i Robertovi Ficovi. A možno túto pieseň budeme počúvať aj v lete na kúpaliskách z ampliónov.

Predstavte si, že by do malého slovenského mesta na niekoľko dní prišli hviezdy z Barcelony, Bayernu a Chelsea, doobeda by diskutovali o futbale, potom by sa venovali mladým futbalistom a večer by na miestnom štadióne hrali exhibičné zápasy.

V tejto rubrike by zo skupiny Ramones mohol byť Joey, Dee Dee alebo Johnny, traja punkoví géniovia, ktorí zomreli skôr, než sa sa mohli dočkať zaslúženej slávy. My vyberáme Joeyho, pretože mu jedenásť rokov po smrti vychádza druhý album Ya Know?

Máj je pekný mesiac. Nádherný. Prvý máj je výnimočný. Najväčšiu úctu mu dali bratia Česi, ktorí si ho spolu s prvým aprílom – ďalším rovnako pekným a dôležitým dňom – uctili až tak, že ho vyčlenili z mesiacov a dali mu zvlášť meno. První máj. Apríl. Ostatné májové dni sú v Česku květnami, aprílové zas dubnami. Neviem, ako majú riešené kalendáre, či majú štrnásť mesiacov a v mesiacoch máj a apríl je len jeden deň. V každom prípade ich treba za tento prístup oceniť, oba dni si zaslúžia samostatné pomenovanie.