Napriek sporadickému záujmu bol rodák z Cremony Claudio Monteverdi (1567–1643) až do 30. rokov 20. storočia pomerne neznámou postavou hudobných dejín. Dokonca ešte v roku 1953 americký skladateľ Aaron Copland napísal, že jeho opery môžu zaujať širšie publikum nanajvýš svojou muzeálnou hodnotou. Doba však napokon dala za pravdu ruskému klasikovi hudby 20. storočia Igorovi Stravinskému. Ten v rozhovore s Robertom Craftom Monteverdiho charakterizoval ako „pravdepodobne prvého hudobníka, ktorý nám môže byť skutočne blízky.“ Nemýlil sa, pretože najmä vďaka operám Orfeus (1607) a Korunovácia Poppey (1642) je hudba talianskeho skladateľa už niekoľko dekád súčasťou „klasického“ repertoáru, čo nemožno povedať o tvorbe žiadneho z jeho predchodcov či súčasníkov. „Zaoberajúc sa Monteverdim a jeho dielom, musíme uvažovať nad tým, čo pre nás znamená jeho hudba, čo nám ešte dnes môže povedať. Má iba exotické čaro ‚starej hudby‛ alebo sa nás priamo dotýka?“ pýta sa v jednej zo svojich esejí svetoznámy rakúsky dirigent Nikolaus Harnoncourt a skladateľa charakterizuje ako vášnivého, nekompromisného inovátora, ktorého umenie je živé a plné horúceho stredomorského povetria. Monteverdiho diela sme skutočne schopní vnímať akosi bezprostrednejšie než sofistikované tónové konštrukcie vytvárajúce transcendentné modlitby majstrov renesančnej polyfónie, ktorých techniku majstrovsky ovládal, či experimenty pátračov po dedičstve antickej hudby z okruhu florentskej Cameraty, ktorých estetiku spĺňal. V okamihoch vrcholnej inšpirácie sú napriek spoločnému jazyku jeho diela vzdialené aj obsahovému a formálnemu manierizmu súčasníkov, tvoriacich na pomedzí renesancie a baroka, hoci k nemu niekedy nemá ďaleko. Monteverdiho hudba je znejúcim výrazom života a s ním súvisiacich emócií, ktorých vyjadrenie prostredníctvom tónov pôsobí vďaka dotyku génia nadčasovo. S touto kvalitou súvisí i skutočnosť, že Monteverdi sa, ako všetci veľkí dramatici, neuspokojuje s ilúziou, ale hľadá pravdu prostredníctvom vlastného prežívania.
.nárek Ariadny
Svojmu priateľovi Alessandrovi Striggiovi o istom librete, ktoré mu ponúkli na zhudobnenie z Mantovy, Monteverdi v roku 1616 z Benátok píše: „zisťujem, že ten príbeh ma vôbec nenadchýna a je dokonca ťažko pochopiteľný. Ani necítim, že by mohol vo mne prirodzene vyvolať dojímajúci vrchol. Ariadna ma priviedla k skutočnému lamentu, Orfeus k skutočnej modlitbe, ale neviem, čo vo mne vyvolá toto: akú úlohu chce Vaša Excelencia prisúdiť hudbe v tomto diele?“ Skladateľ však v záujme dosiahnutia výrazu neváhal ísť ešte ďalej. Neodmieta len texty, ktoré nepovažuje za dostatočne dramatické, ale neváha v hudbe prekročiť ani pravidlá, ktoré dovtedy kompozíciu ovládali. „Môj brat hovorí, že svoje záležitosti neponecháva na náhodu a že jeho zámerom bolo […] aby reč bola paňou, a nie slúžkou hudby,“ bráni Giulio Cesare Monteverdi svojho brata Claudia pred atakom konzervatívneho talianskeho skladateľa, teoretika Giovanni Mariu Artusiho, ktorý kritizoval svojvôľu skladateľa v narábaní s príkro znejúcimi súzvukmi. V liste spomenutej opery Ariadna podľa libreta Ottavia Rinucciniho (spolupracovníka Jacopa Periho na operách Dafne a Euridice, prvých diel svojho druhu v dejinách hudby vôbec) sa do dnešných dní zachovalo len slávne Lamento d´Arianna, ktoré už v čase vzniku patrilo medzi najobdivovanejšie Monteverdiho kompozície. Jeho viachlasnú verziu skladateľ zaradil do 6. knihy madrigalov a pod názvom Pianto della Madonna neskôr vytvoril i sakrálnu podobu diela. Expresívne lamento – „jeden z najkrajších výkrikov lásky a zúfalstva, aké boli kedy vyjadrené hudbou“ (Roger Tellart) – pochádza z tragického obdobia skladateľovho života, keď necelých osem mesiacov po triumfe svojej prvej opery Orfeus náhle stratil milovanú manželku Claudiu. V rovnakom období bol prinútený vytvoriť na objednávku svojho šľachtického patróna Vincenza Gonzagu zo severotalianskej Mantovy operu k svadbe jeho syna Francesca. O práci, do ktorej vložil intenzívne emócie, sa ešte s odstupom dvadsiatich rokov vyjadril, že ho „takmer zabila“. Operu uviedli 28. mája 1608 v Mantove, potom ešte raz v roku 1639 v Benátkach a navždy sa stratila. No zachovalo sa svedectvo súčasníka, ktorý o premiére napísal: „Ária Ariadny bola zaspievaná s takými emóciami, že všetky dámy mali pri tomto lamente slzy v očiach.“ Dielu musel Monteverdi pripisovať zvláštny význam, pretože ho v roku 1623 dal samostatne publikovať, čím skladbu zachránil pre budúcnosť.
.v Benátkach
Po dlhej a vyčerpávajúcej službe na dvore vplyvného šľachtického rodu Gonzagovcov v Mantove, ktorá sa po smrti posledných veľkých autorít renesancie Palestrinu a Cipriana de Roreho stala v 90. rokoch 16. storočia jedným zo severotalianskych ohnísk nového umenia, získal Monteverdi v roku 1613 prestížny post kapelníka v Chráme sv. Marka v rušnom politickom, obchodnom a kultúrnom centre slobodnej Benátskej republiky. „V Benátkach si ma tak ctia, že na chór nemôže byť prijatý žiadny spevák bez odporučenia maestra di cappella, rovnako ani organista […]; niet tu nikoho, kto by ma neobdivoval a nepreukazoval mi česť, a keď predvádzajú moju cirkevnú alebo komornú hudbu, môžem Vašu Excelenciu uistiť, že celé mesto sa ponáhľa, aby ju počúvalo...“, odpovedá skladateľ sebavedomo na žiadosť bývalého pána o návrat, a dáva tak najavo, že napriek kontaktom s Mantovou splnenie jeho žiadosti neprichádza do úvahy. Monteverdi prišiel do Benátok už ako slávny skladateľ, ktorého renomé podporila aj skutočnosť, že tu od roku 1587 vychádzali jeho madrigalové zbierky. Po získaní významného postu tempo publikovania zvoľnil, no v rokoch 1619 a 1638 tu vychádzajú dve najdôležitejšie skladateľove zbierky svetskej hudby: koncertantné madrigaly zo 7. knihy, využívajúce sólové hlasy so sprievodom nástrojov, a Madrigaly vojnové a ľúbostné, kde sa nachádza i slávna scéna Súboj Tancrediho s Clorindou z Tassovho Oslobodeného Jeruzalema. Napriek „klasickým“ námetom Monteverdiho diela nepôsobia štylizovane, jeho hudba ich svojou subjektívnosťou umocňuje ako „alegoricky stvárnenú pravdu o našej situácii“, vďaka ktorej „tieto veci potom nevnímame teoreticky, ale prostredníctvom našej predstavivosti a súcitu.“ (Roger Scruton) Rovnakou silou pôsobila i na skladateľových súčasníkov. „Vybraná spoločnosť bola dojatá až k slzám,“ píše Monteverdi o účinku slávnej dramatickej scény, v ktorej počuť dupot koní, rinčanie zbraní, no napokon víťazí súcit a láska. A tie nás s dávnymi tvorcami a poslucháčami spájajú i napriek storočiam, ktoré nás delia.
.monteverdiho hudba na Dňoch starej hudby
Festival s podtitulom Monteverdi a hudba jeho doby, ktorý sa v Bratislave začal 1. júna, ponúkne v slovenskom kontexte unikátny pohľad na tvorbu talianskeho skladateľa a jej dobový kontext. Šiesteho júna vystúpi v Dvorane VŠMU známy americký basista Joel Frederikesen so slovenskou altistkou Petrou Noskaiovou a súborom Ensemble Phoenix, v sobotu 9. júna priblíži hudbu Monteverdiho súčasníkov v Pálffyho paláci Pandolfis Consort programom Musica poetica. Český súbor Collegium 1704 pod taktovkou Václava Luksa uvedie 10. júna v Dóme sv. Martina veľkolepé Monteverdiho Mariánske nešpory, ktoré u nás nezazneli niekoľko dekád. Medzi najväčšie festivalové hviezdy bude patriť vokálny súbor Cinquecento, ktorý festival 11. júna v Klariskách ukončí.
.nárek Ariadny
Svojmu priateľovi Alessandrovi Striggiovi o istom librete, ktoré mu ponúkli na zhudobnenie z Mantovy, Monteverdi v roku 1616 z Benátok píše: „zisťujem, že ten príbeh ma vôbec nenadchýna a je dokonca ťažko pochopiteľný. Ani necítim, že by mohol vo mne prirodzene vyvolať dojímajúci vrchol. Ariadna ma priviedla k skutočnému lamentu, Orfeus k skutočnej modlitbe, ale neviem, čo vo mne vyvolá toto: akú úlohu chce Vaša Excelencia prisúdiť hudbe v tomto diele?“ Skladateľ však v záujme dosiahnutia výrazu neváhal ísť ešte ďalej. Neodmieta len texty, ktoré nepovažuje za dostatočne dramatické, ale neváha v hudbe prekročiť ani pravidlá, ktoré dovtedy kompozíciu ovládali. „Môj brat hovorí, že svoje záležitosti neponecháva na náhodu a že jeho zámerom bolo […] aby reč bola paňou, a nie slúžkou hudby,“ bráni Giulio Cesare Monteverdi svojho brata Claudia pred atakom konzervatívneho talianskeho skladateľa, teoretika Giovanni Mariu Artusiho, ktorý kritizoval svojvôľu skladateľa v narábaní s príkro znejúcimi súzvukmi. V liste spomenutej opery Ariadna podľa libreta Ottavia Rinucciniho (spolupracovníka Jacopa Periho na operách Dafne a Euridice, prvých diel svojho druhu v dejinách hudby vôbec) sa do dnešných dní zachovalo len slávne Lamento d´Arianna, ktoré už v čase vzniku patrilo medzi najobdivovanejšie Monteverdiho kompozície. Jeho viachlasnú verziu skladateľ zaradil do 6. knihy madrigalov a pod názvom Pianto della Madonna neskôr vytvoril i sakrálnu podobu diela. Expresívne lamento – „jeden z najkrajších výkrikov lásky a zúfalstva, aké boli kedy vyjadrené hudbou“ (Roger Tellart) – pochádza z tragického obdobia skladateľovho života, keď necelých osem mesiacov po triumfe svojej prvej opery Orfeus náhle stratil milovanú manželku Claudiu. V rovnakom období bol prinútený vytvoriť na objednávku svojho šľachtického patróna Vincenza Gonzagu zo severotalianskej Mantovy operu k svadbe jeho syna Francesca. O práci, do ktorej vložil intenzívne emócie, sa ešte s odstupom dvadsiatich rokov vyjadril, že ho „takmer zabila“. Operu uviedli 28. mája 1608 v Mantove, potom ešte raz v roku 1639 v Benátkach a navždy sa stratila. No zachovalo sa svedectvo súčasníka, ktorý o premiére napísal: „Ária Ariadny bola zaspievaná s takými emóciami, že všetky dámy mali pri tomto lamente slzy v očiach.“ Dielu musel Monteverdi pripisovať zvláštny význam, pretože ho v roku 1623 dal samostatne publikovať, čím skladbu zachránil pre budúcnosť.
.v Benátkach
Po dlhej a vyčerpávajúcej službe na dvore vplyvného šľachtického rodu Gonzagovcov v Mantove, ktorá sa po smrti posledných veľkých autorít renesancie Palestrinu a Cipriana de Roreho stala v 90. rokoch 16. storočia jedným zo severotalianskych ohnísk nového umenia, získal Monteverdi v roku 1613 prestížny post kapelníka v Chráme sv. Marka v rušnom politickom, obchodnom a kultúrnom centre slobodnej Benátskej republiky. „V Benátkach si ma tak ctia, že na chór nemôže byť prijatý žiadny spevák bez odporučenia maestra di cappella, rovnako ani organista […]; niet tu nikoho, kto by ma neobdivoval a nepreukazoval mi česť, a keď predvádzajú moju cirkevnú alebo komornú hudbu, môžem Vašu Excelenciu uistiť, že celé mesto sa ponáhľa, aby ju počúvalo...“, odpovedá skladateľ sebavedomo na žiadosť bývalého pána o návrat, a dáva tak najavo, že napriek kontaktom s Mantovou splnenie jeho žiadosti neprichádza do úvahy. Monteverdi prišiel do Benátok už ako slávny skladateľ, ktorého renomé podporila aj skutočnosť, že tu od roku 1587 vychádzali jeho madrigalové zbierky. Po získaní významného postu tempo publikovania zvoľnil, no v rokoch 1619 a 1638 tu vychádzajú dve najdôležitejšie skladateľove zbierky svetskej hudby: koncertantné madrigaly zo 7. knihy, využívajúce sólové hlasy so sprievodom nástrojov, a Madrigaly vojnové a ľúbostné, kde sa nachádza i slávna scéna Súboj Tancrediho s Clorindou z Tassovho Oslobodeného Jeruzalema. Napriek „klasickým“ námetom Monteverdiho diela nepôsobia štylizovane, jeho hudba ich svojou subjektívnosťou umocňuje ako „alegoricky stvárnenú pravdu o našej situácii“, vďaka ktorej „tieto veci potom nevnímame teoreticky, ale prostredníctvom našej predstavivosti a súcitu.“ (Roger Scruton) Rovnakou silou pôsobila i na skladateľových súčasníkov. „Vybraná spoločnosť bola dojatá až k slzám,“ píše Monteverdi o účinku slávnej dramatickej scény, v ktorej počuť dupot koní, rinčanie zbraní, no napokon víťazí súcit a láska. A tie nás s dávnymi tvorcami a poslucháčami spájajú i napriek storočiam, ktoré nás delia.
.monteverdiho hudba na Dňoch starej hudby
Festival s podtitulom Monteverdi a hudba jeho doby, ktorý sa v Bratislave začal 1. júna, ponúkne v slovenskom kontexte unikátny pohľad na tvorbu talianskeho skladateľa a jej dobový kontext. Šiesteho júna vystúpi v Dvorane VŠMU známy americký basista Joel Frederikesen so slovenskou altistkou Petrou Noskaiovou a súborom Ensemble Phoenix, v sobotu 9. júna priblíži hudbu Monteverdiho súčasníkov v Pálffyho paláci Pandolfis Consort programom Musica poetica. Český súbor Collegium 1704 pod taktovkou Václava Luksa uvedie 10. júna v Dóme sv. Martina veľkolepé Monteverdiho Mariánske nešpory, ktoré u nás nezazneli niekoľko dekád. Medzi najväčšie festivalové hviezdy bude patriť vokálny súbor Cinquecento, ktorý festival 11. júna v Klariskách ukončí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.