Dva najzákladnejšie fenomény mocenského zápasu vymedzili priestor na delenie hlasov v marcových voľbách. Prvým bol fenomén nádeje. A teda ponuka jednoduchej a predstaviteľnej vízie do budúcnosti. V rôznej podobe ho ponúkali všetky politické strany, ale posolstvá vychádzajúce z ponuky práce určite nemohli byť mobilizujúcim faktorom pre voličov rozhádaných pravicových strán. Z úplne iného súdka politického marketingu stavili na fenomén nádeje sociálni demokrati.

O jednej z najslávnejších moderných stavieb sveta – vile Tugendhat v Brne – môžete mať všetko načítané, môžete poznať desiatky jej fotografií, a predsa keď vojdete do tohto čerstvo zrekonštruovaného domu, ste fascinovaný a zaskočený.

„Toto nie je čas na bilanciu, toto je čas na bodku,“ znie prvá veta glosy Petra Zajaca z predpredminulého čísla .týždňa. Tiež mám pocit, že sa kamsi vytratila kontinuita na rok 1989, solidarita generácií, étos v politike. Príliš veľa marketingu, hier s médiami, gest a rečí.

Obyvatelia komunistickej Kuby slávili Veľký piatok ako štátny sviatok. Raúl Castro ochotne vypočul prosbu, ktorú mu adresoval Benedikt XVI. počas nedávnej návštevy „ostrova slobody“. Prinesie jeho cesta aj ďalšie ovocie?

Keď sa seriálová postava volá Dávid, ešte to nemusí nič znamenať. Dávid, Ján, Jakub, meno, ako každé iné. Neprekvapí ani, keď Dávid narukuje a ide bojovať za vlasť. Keď sa s holými rukami postaví tanku, už sa stereotyp narušiť môže, zvlášť, ak môže ísť rovnako o hrdinstvo, ako aj o akt mdlého rozumu bez pudu sebezáchovy. Lenže tank nesie označenie Goliáš. Vojak Dávid proti tanku značky Goliáš, to nebude len tak a aby to docvaklo aj tým najpomalším, Dávidovo priezvisko je Shepherd. Pastier.

Líder poľskej desaťpercentnej ľavicovej strany Janusz Palikot nedávno v poľskom parlamente vyhlásil, že „prišiel čas povedať Poliakom, že sa musia vzdať svojej poľskosti”. Keby líder francúzskych socialistov Francois Hollande povedal, že Francúzi musia rezignovať na svoju francúzskosť, alebo Ehud Barak z izraelskej laboristickej strany tvrdil, že Židia sa musia vzdať svojej židovskosti, bolo by to celkom isto ich posledné vystúpenie v kariére. Politik, ktorý by nahováral svojich rodákov, aby zradili svoju vlastnú národnú identitu, by musel v normálnom štáte s politikou skončiť.

Koniec 19. storočia. Paríž. Edouard Manet maľuje dámy v pánskej spoločnosti a varieté Folies Bergere; Edgar Degas nahé, umývajúce sa dievčatá; Toulouse-Lautrec obrázky z kabaretu Mouline Rouge, toho nalešteného a svietivého, ale aj toho nadránom trochu unaveného.

Krajiny občas stoja pred voľbami podobne ako hrdinovia rozprávok: ak sa rozhodneš pre jedno, bude zle, ak pre druhé, bude ešte horšie. Izraelská voľba, či uskutočniť vojenskú akciu proti Iránu a jeho jadrovému programu, je ako vystrihnutá z Dobšinského. V čomsi je táto voľba dokonca ešte ťažšia: je takmer nemožné posúdiť, ktorá z dvoch možností – zaútočiť alebo riskovať jadrový Teherán – je voľbou zlou, a ktorá ešte horšou.

The Mars Volta: Noctourniquet, (Warner Bros.)