Keď ho pred 70 rokmi Slovák Jozef Gabčík a Čech Jan Kubiš zabili, bol už symbolom nacistickej ukrutnosti. Skvelá biografia historika Roberta Gerwartha odhaľuje nové fakty zo života Reinharda Heydricha. Príbeh netypického nacistu, ktorého stvorili jeden kariérny zvrat a jedna žena.

Cieľom moci je udržanie sa, cieľom umenia je zmena. Ich vzťah je preto vždy napätý. Aj výstava Prerušená pieseň v SNG je toho dôkazom.

Základné mýty z vážnej hudby odolávajú svetlu rozumu. Bez ohľadu na dôkazy, ktoré na toto svetlo vyjdú, ľudia budú stále chcieť veriť, že Bach napísal Goldbergove variácie, aby uspal boháča, že úvodné takty Beethovenovej Piatej symfónie sú údery na dvere, ktorými sa jeho domáca dobýja po nájomné, a že Čajkovský zomrel po vypití pohára vody v období mimo výskytu cholery.

Mám taký pocit, akoby viacerí očakávali moje vysvetlenie na tému Koncert pre Jara Filipa a moja neúčasť. Rozpitvávajú to médiá, ktoré do toho nevidia, tak sa pokúsim opísať situáciu. Na to však musím začať v minulosti a musím byť osobná. Veľmi. Vyrastala som bez svojho biologického otca. Nič zvláštne, vyrastá tak veľa detí. Počas týchto 16-tich rokov bolo veľa chvíľ, ktoré mi ho pripomínali. Keď bol v telke a program niekto záhadne prepol, keď bol v divadle za zavretými dverami a ja som ho tajne pozorovala, keď som nakrúcala prvý film, robila prvé vystúpenia a rozmýšľala, či ma vôbec vidí, či o mne vie.

Sympaťák, elegán, človek na úrovni. Tak majú ľudia zafixovaného českého speváka Pavla Bobka. Ten v 75. rokoch nemá žiadny dôvod končiť. Práve mu vyšiel nový album Kruhy.

Celý uplynulý týždeň som nemohol spať. Skúšal som na ľavom, na pravom boku, vody sa napil, vstal som a znovu si ľahol, ale oči sa nie a nie zavrieť, aj sladký sen ma zďaleka obišiel. Už vidím tie zlovestné úsmevy niektorých čitateľov, počujem, čo si hovoria o dôvodoch mojej bezsennosti.

V českej tlači sa objavila spomienka Martina Porubjaka, bývalého podpredsedu slovenskej Čarnogurského vlády, že niekedy v prvej polovici roku 1992 (teda nielen za federácie, ale i pred voľbami 1992, ktoré nasmerovali Česko-Slovensko k rozdeleniu) vtedajší minister vnútra Ladislav Pittner na zasadaní vlády predniesol „analýzu“ o tom, že „české“ lietadlá by mohli bombardovať Bratislavu oveľa ľahšie, než by tie „slovenské“ štartujúce zo Sliača mohli bombardovať Brno. A ako sa pri tom Martin Porubjak rozčúlil. To bolo málo. To bolo málo, že sa rozčúlil a nechal to tak. Ak totiž hovorí pravdu (a nemáme dôvod mu neveriť), potom to, čo urobil Pittner, bola čistá vlastizrada.

Zlyhal by komunizmus aj keby ho budoval a bránil Superman? Uživil by sa Gandalf ako ideológ ezoterických tmárstiev? Samozrejme, stačí zmeniť uhol pohľadu. Popkultúra pracuje so schémami. Títo sú dobrí, tamtí zlí. Zlí sa ničoho neštítia, dobrí musia urobiť všetko preto, aby zlých porazili. Občas to znamená, že dobrí sa musia ušpiniť a ešte občas až tak veľmi, že medzi zlými a dobrými už niet rozdielu. O dobre a zle potom rozhoduje spôsob výkladu.

Organizácia spojených národov už vyrobila dosť škandálov. Ten najčerstvejší nesie meno Robert Mugabe. Diktátor s krvavými rukami, ktorého si OSN vybrala za medzinárodného vyslanca pre cestovný ruch. Niekto má asi veľmi krátku pamäť.

Stojíme na vrchu jeho 23-poschodového hotela a Cem Saffari neskrýva hrdosť a spokojnosť. „Je tu rýchlejší ekonomický rast ako v Dubaji. O štyri či päť rokov dosiahne Kurdistan to, čo trvalo Arabským emirátom celých dvadsať. Uvidíte, ani to tu nespoznáte.“ Takto znie jeho odpoveď na našu otázku, prečo sa sem presťahoval z Londýna.