Prezidentské voľby, ktoré na budúci rok čakajú Spojené štáty americké, budú v poradí päťdesiate siedme. Nie je to okrúhle číslo, no je to dôležitý míľnik vo vývoji krajiny. A hoci do šiesteho novembra, keď sa majú konať, zostáva dosť času, boj prebieha už teraz.

Mám vlastne rád tie šíre poľské roviny, hoci tých posledných dvesto-tristo kilometrov pred Varšavou je pri ceste z Prahy do poľskej metropoly ubíjajúcich.

Tentoraz to bolo vďaka ministrovi školstva, ktorému sa (azda právom) nepozdáva úroveň niekoľkých návrhov, a tak má zábrany posunúť ich prezidentovi. Pokrokom je, že sa snaží neporušiť pritom zákon a neriešiť to plošnými prikázaniami, ktoré vždy postihnú viac tých poriadnych. Ale nič podstatné tým nerieši.

Prečo som odišiel z Holandska? Rozmýšľam, že odpoveďou budú asi dejiny. Dejiny, ktoré na mňa tlačia. V tých dejinách sú generácie nevzdelaných chudobných židov, krajina, kde mojich rodičov dvanásťkrát zradili. A Vianoce.

V januári, nikdy nie skôr, začnem len tak sám pre seba uvažovať, koho by som rád videl na Pohode a s napätím sledujem, ako sa zoznam interpretov mení z tých, ktorých by som videl rád na tých, o ktorých by som v živote nepredpokladal, že ich uvidieť môžem.

Zastupujúci šéf prokuratúry Ladislav Tichý, ktorý bol so sudcami Najvyššieho súdu na škandalóznej oslave v bare Bonanno, podal viacero kontroverzných mimoriadnych dovolaní. Z jedného z nich môže profitovať aj cyperská firma, ktorá žiada, aby jej štát vyplatil za tzv. Duckého zmenku milióny eur.  

Na fotografii, ktorá vznikla pred pár mesiacmi, je tvár starej ženy s hrubými okuliarmi, ktorá má v ústach cigaretu. Napriek hlbokým vráskam vidno na tých fotkách vitálnu ženu.

Americký časopis Foreign Policy s predstihom pripomenul dvadsiate výročie konca Sovietskeho zväzu, ktoré vyvrcholilo v decembri 1991, no ktoré sa naplno spustilo päť mesiacov predtým neúspešným vojenským prevratom proti prezidentovi Gorbačovovi v auguste pred dvadsiatimi rokmi.

Rok po povodniach a zosuvoch tvrdia niektorí občania najviac postihnutej obce Nižná Myšľa, že sa na nich všetci vykašľali. Ide o oprávnený pocit tých, čo prišli o dom a sú frustrovaní zo života v kontajneri?

Nikdy som nemala potrebu združovať sa. V podstate som k tomu vždy mala istý odpor. K akémukoľvek organizovanému združovaniu. Uniformy, odznaky, členské karty a knižky...na čo? Netrvalo dlho, a tak, ako so všetkými pózami a predpojatiami, pánbožko mi zoslal skúšku, aby ma rozosmial a poučil.