Sedemdesiate roky v Československej socialistickej republike. Na Hradčanoch sedí najprv Ludvík Svoboda, v roku 1975 ho vystrieda Gustáv Husák. Takmer všetky deti sú pionieri, len málo tínedžerom sa darí uniknúť Socialistickému zväzu mládeže (pravdupovediac, drvivá väčšina sa uniknúť ani nesnažila). Mandarinky a banány boli skoro pred každými Vianocami, na dovolenky sa chodilo do Burgasu alebo na Balatón. Populárnej hudbe sa mimoriadne darilo: Karel Gott si kládol zásadné otázky s jemne erotickým podtónom, ako napríklad Kdepak ty ptáčku hnízdo máš?, Helena Vondráčková obdivovala Maľovaný džbánok, Karol Duchoň túžil po dolinách a dievčati z Budmeríc, každoročne sa konala Bratislavská lýra, Děčínská kotva a festivaly politickej piesne v Martine a v Sokolove.

Kredit. To slovo často počuť v dnešnom Maďarsku. Vo mne vyvoláva vlastne kladné pocity, veď kto má kredit, tomu možno dôverovať. V historickej pamäti Maďarov sa zasa zachovalo, že to bol názov epochálne významného diela Istvána Széchenyiho. V Kredite (Hitel) roku 1830 gróf sformuloval svoj program občianskej premeny uhorskej spoločnosti. A s odkazom na veľkého predka to bol názov aj nášho časopisu.

Keď príde tento mesiac do Moskvy David Cameron, bude to prvá návšteva britského premiéra v Moskve od zavraždenia Litvinenka pred piatimi rokmi a obidve strany budú mať záujem zľahčovať význam ľudských práv. Počas rozhovorov s prezidentom Medvedevom aj premiérom Putinom bude nepochybne počuť ozveny slov Margarety Thatcherovej, keď v roku 1984 prvýkrát stretla Michaila Gorbačova a povedala We can do buniness together.

Viete, ja si naozaj až teraz plne uvedomujem, akú moc má slovo. Akú moc má slovo v médiách. Keď som začala písať tieto stĺpčeky (och bože, dlhých 7 rokov!), vedela som, že musím slová vážiť, a že sa nechcem za niečo, čo som kedy napísala, nikdy hanbiť. Ale netušila som, že stĺpčeky z časopisu môžu niekomu ovplyvniť život.

Staronová vláda EU je velmi výkonná: po irské, portugalské, španělské (ta to vzdala předem), slovenské a řecké, zlikvidovala teď i vládu italskou.

Mám rada také normálne mestá. Také mestá, ktoré nezdobia turistické ceduľky, ale šnúry bielizne s voňavými obliečkami, ktoré visia až celkom nad chodník. Mám rada, keď sa pod tými obliečkami hrajú deti futbal a obďaleč sedí babka na stoličke, ktorú si ráno vytiahla pred dom a celý deň pozoruje svet.

Platia vám dosť? Viem, nepoznáme sa a v slušnej spoločnosti sa to nepatrí vôbec vyťahovať, ale veď o čo ide?

Čajka sedí na lampe hneď za oknom, čistučké more šumí pár metrov odo mňa, oproti je Brač, v chladničke chobotnica. Idyla. Nemôžem si pomôcť, ale často tu rozmýšľam, ako je možné, že na takom krásnom kúsku Zeme bola len nedávno vojna. Prekvapuje ma to.

„Akoby nestačilo sucho, teraz nám hrozia lúpeže, znásilnenia, smrť.“ Ahmed Muhammad Aden sedí na piesočnej zemi pred registračným centrom UNHCR v Dagahaley, čo je jeden z troch utečeneckých táborov okolo kenskej dediny Dadaab, sto kilometrov od hraníc so Somálskom. Rozpráva o najhoršom dni svojho života.

Je teplo a uhorková sezóna. Pred sto rokmi v tomto čase sa v peštianskych novinách písalo o „fiumskom (rijeckom)“ žralokovi. Teraz sú správy o prepúšťaní vo verejných médiách. Píšu o tom ešte aj vo vzdialenom Nemecku. Doma to ľudí veľmi nezaujíma. Na výzvu Odborárskej rady prišlo pred budovu Maďarského rozhlasu len čosi vyše stovky demonštrantov.