Len dve a pol hodiny cesty (asi 200 km, na kanadské vzdialenosti teda za rohom) z Ottawy na východ leží najväčšie mesto Québecu – Montreal. Oproti hlavnému mestu Kanady je to trocha iný svet. Až do polovice októbra býva zvyčajne v Kanade nádherná a teplá jeseň, keď môžete obdivovať farebnú škálu miestnych javorov. Má ich aj toto veľkomesto.Montreal totiž veľkomestom naozaj je, na rozdiel od Ottawy, ktorá je rozťahaná, ale veľkomestského ducha nemá. Nájdete tam mrakodrapy v centre, starý prístav s historickými budovami, množstvom parkov, galérií, múzeí a dosť etnicky aj jazykovo zmiešaných štvrtí s osobitným charakterom.

Každý rok som robil na Pohode približne to, čo všetci ostatní fotografi: Pobiehal som po areáli letiska, fotil ľudí, atmosféru a hudobné hviezdy na pódiách. Tento rok sme si však v .týždni povedali, že by sme sa na náš najväčší festival mohli pozrieť trochu inak.

Vždy, keď sa zapletiem do diskusie o globálnej povahe popkultúry, skončím zatlačený kdesi v rohu a v totálnej defenzíve opakujem tie isté argumenty. Nie je dôležité, kde to či ono dielo vzniklo, ale to, ako osloví ľudí, ako si ich nájde a ako ich pre seba zapáli.

Batožina zaparkovaná v rohu, drobné darčeky, ktoré cestovali v nej, už v rukách kamarátov a príbuzných. Anekdoty, keby išlo len o ne, budú potrebovať viac času. Je ich toľko, že by som mohla stráviť zvyšok života rozoberaním detailov. Tak už som späť. A začínam si uvedomovať, že svojráznosti Kuby sa za tri mesiace, čo som tu nebola, sotva zmenili.

Trápim sa pre starého muža z rohu ulice. Celý život pracoval, a teraz predáva cigarety tam, na rohu ulice. Trápim sa pre mladé dievča. Každý deň sa pozerá do zrkadla, aby sa potom vydala na trh so sexom. Dúfa, že tam stretne cudzinca, ktorý ju odtiaľto zoberie preč. Trápim sa pre muža s čiernou kožou, každé ráno skoro vstáva, ale bez ohľadu na to sa nikdy nedočká práce, akú si zaslúži. Vinou rasizmu, viditeľného aj neviditeľného. Trápim sa pre zvráskavenú štyridsiatničku, každý mesiac platí poplatky odborom, ale každé ráno sa obáva, že ju vyhodia z práce a ona si nebude vedieť rady. Trápim sa pre tínedžera z provincie. Sníva o tom, že odíde do Havany, pretože doma pozná iba nedostatok, zle platenú prácu a alkohol.

Pamätnú cenu Alfreda Nobela získali ekonómovia Alvin Roth a Lloyd Shapley za teóriu stabilného rozdelenia a dizajn trhov. V čase najväčšej ekonomickej krízy za niekoľko desaťročí je to správa, ktorá si vyslúži skôr zívnutie.

Balónové pánske plášte, šarmantné pánske klobúky, ktoré sa dali tajomne posunúť do čela, aby mohol tvár zahaľovať tieň, ošarpaná, ešte stále povojnová metropola, typický pražský pavlačový dom, po uliciach jazdia pôvabné veterány, niektoré číhajú za rohmi budov, sú tmavé a za tmy pomerne nenápadné.

Pokus znovuoživiť Josepha Rotha pre slovenského čitateľa našťastie nie je zobúdzaním nadbytočnej literárnej múmie.

Za zvukov tanga sa na scénu dotacká muž. Je opitý, ale akoby chcel tancovať. Je to Andreas Karták, alkoholik, prespávajúci pod ktorýmsi z parížskych mostov.

V jeho obľúbenej kaviarni na rohu Grösslingovej a Bezručovej mu prinesú kávu po krátkej chvíli. Bez objednávania – vedia, akú má rád. Spokojný štamgast s typickou iskrou v oku rozpráva nielen o svojej novej knihe. Milan Lasica.