Druhého augusta oslavujú františkáni sviatok Porciunkuly. Voľný preklad z taliančiny je čiastočka zeme. Na tejto čiastočke zeme stojí už približne 900 rokov malý, no zázračný kostol Panny Márie Anjelskej. Tu našli útočisko prví františkánski bratia, tu sa udiali všetky kľúčové okamihy františkánskeho hnutia, keď ešte nikto netušil, že raz nad tým kostolíkom vyrastie ozrutná bazilika a tým vznikne kostol v kostole. Pre tento kostolík František zázračne vybavil odpustky, aké mali dovtedy len tri baziliky sveta. Sem ušla skoro ráno na Kvetnú nedeľu aj Klára, ktorá potom založila Klarisky a stala sa svätou. A tu našla Františka aj sestra smrť.

Mohol zostať len ďalším alkoholikom, pospávajúcim na rohu ulice, ako toľko iných v tomto meste. Lenže on chcel, aby ho bolo počuť. Vyskočil pred kameru a dožadoval sa jedla. A tým je, rovnako ako túžbou po zmene, posadnutý celý národ. Nadšenie a dôraz, s akým volal po „žrádle“, urobilo z krátkeho videa s Juanom Carlosom, alias Pánfilom, superhit nezávislých informačných kanálov. Nepamätám si, s výnimkou videa Eliecera Ávily, kde stál proti Ricardovi Alarcónovi, žiadnu inú nahrávku, ktorá by tak rýchlo metastázovala do všetkých kútov spoločnosti.

Sú revolta, krik, protesty tým najlepším spôsobom, ako dosiahnuť, to, čo chcete? V knihe Ticho Susan Cainovej sa dočítate o malých a veľkých víťazstvách tých, ktorí toho veľa v živote nenahovoria ‒ o tom, ako Rosa Parksová spustila boj za práva černochov len tým, že namiesto dlhých rečí povedala iba „nie“, keď mala v autobuse pustiť sadnúť belocha, a o tom, ako by bez podobných ľudí nikdy nevznikla teória relativity, Harry Potter a Google. O tom, čo slovenská ľudová múdrosť nazvala „tichá voda brehy myje“.

Mŕtvi nariekajú, smejú sa, milujú a nenávidia, diskutujú navzájom naším prostredníctvom. Raz sa do tohto zástupu zaradíme aj sami. Kolektívna pamäť nevyhasne. To iba niektorí by boli radi, keby nebola. Pre vlastné delikty, zlyhania, záujmy.

Sú slová, ktoré významy vyjadrujú, komunikujú a potom tie, ktorých hlavných účelom je ich, naopak, zakryť. Similakrá, učili nás na teórii žurnalistiky. Z realitných slovníkov napríklad poznáme, že byt v tichej lokalite znamená, že je ďaleko od centra, útulný znamená, že je malý a „vhodné pre mladých aktívnych ľudí“ znamená najmä to, že je to vrchné poschodie, a nie je tam výťah.

Textár a raper Pavol Remiaš alias Lyrik z kapely Modré hory sa chystá na turné so superskupinou Zlokot, v ktorej sú všetci členovia hostia z iných kapiel. Ich aktuálny album Slowakische genius je nominovaný na album roka v rámci Radio_Head Awards porotcami aj poslucháčmi.

Nápad ísť na výstavu Joana Miróa a Diega Rodrigueza de Silva y Velázqueza by sa zdal neškodný a určite bezpečný. Maľby obidvoch milujem a nezostávalo iné, len sa na ne tešiť. Cha, smeje sa poludný démon, ja ti dám! Aj dal. Nevšimol som si, že moji spoločníci majú iné nastavenie, čo sa umenia a chutí týka, takže som po pár nejapných poznámkach môjho spoločníka z výstavy Miróa zutekal a po dlhom uvažovaní, či pôjdem domov naspäť vlakom, som skončil v reštaurácii pre biznismenov a turistov, kde som sa skoro udusil suchým teľacím rezňom, čo úplne zlomilo môj ďalší odpor a nechal som sa hnusnou veternou Viedňou, plnou turistických hôrd, trepať na výstavu trpaslíka Lautreca.

Obrázok č. 140: Ríšsky snem v Norimbergu 1933. Totenehrung. V popredí stojí v meravom postoji člen jednotky SS so štandardou SS v ruke. V pozadí obrovská pláň, na nej stopäťdesiattisícová masa vojakov. V špalieri kráča Adolf Hitler s Ernstom Röhmom, vzadu vejú na stožiaroch tri obrovské zástavy SS. O rok už Röhm vedľa Hitlera kráčať nebude, Hitler elitu nacistických úderných jednotiek SA vykántri.

Anglický historik Eric Hobsbawm je autorom dnes už okrídleného výroku o krátkom dvadsiatom storočí 1914 – 1991. Odvtedy uplynulo len niekoľko rokov a ukázalo sa, ako sa môže mýliť historik, ktorý chcel byť prorokom a zamieňal si budúcnosť s minulosťou. Od Sarajeva, ktoré bolo spúšťačom prvej svetovej vojny, uplynulo sto rokov, a predsa tá guľka Gavrila Principa ešte stále sviští povetrím a rozosieva smrť. To sa len chvíľku po roku 1989 (lebo dvadsaťpäť rokov je z historického hľadiska len chvíľkou) zdalo, že všetko bude inak. Žili sme v ilúzii o dobre usporiadanom svete, ktorý síce sprevádzajú prevádzkové ťažkosti, ale tie nenarúšajú celkový obraz.

V poslednom čase sa hovorí o filme Americký ostreľovač, ktorý režíroval Clint Eastwood. Človek sa až čuduje, že sa toľko toho dá narozprávať o takom nevýraznom filme.