Znie to ako ďalšia kapitola v príbehu o separatistoch Európy. V centre macedónskej metropoly Skopje navrhol veterán albánskej politiky Nevzat Halili, aby sa Macedónsko rozdelilo na kantóny. Odvolal sa na neoficiálne albánske referendum z roku 1992 a vyhlásil albánsku republiku Iliridu.

Volanie Free Kevin! znelo kedysi kyberpriestorom a svietilo na tričkách. Kevin Mitnick, jeden z najslávnejších hackerov 90. rokov, symbol boja proti establišmentu, ešte bojuje. Pravda, najmä o svoje bankové konto a ruka v ruke s establišmentom – alebo aj s horšími partnermi?

Medzinárodný festival komornej hudby Konvergencie sa za pätnásť rokov vyprofiloval na miesto inšpirujúcich (nielen) hudobných stretnutí.

Nedávno som čítal, že pravica nemá po vstupe do NATO a EÚ veľkú tému. Veľkou témou bola zmena spoločenského poriadku v roku 1989, transformácia politického, právneho a ekonomického systému, rozdelenie Československa, vstup do EÚ a NATO, ekonomické reformy. V rokoch 2010 ‒ 2012 sa čas reforiem skončil. Návrh zmien daňovo-odvodového systému reformy dusil. Vzdelávanie a zdravotníctvo sa ocitli v slepej uličke a reformu spravodlivosti utopili personálne spory.

Naše malé zmeny na tento rok nebudú len samá pozitívna psychológia a pomáhanie druhým. Kým sa nenaučíme hovoriť NIE, všetky ostatné rady sú zbytočné. Nebudeme mať totiž na ne čas.

Svetové vojny dvadsiateho storočia patria k najtragickejším etapám európskych dejín. Dni, v ktorých prudko devalvovala cena ľudského života, keď mnohí podľahli mýtom o svojej výnimočnosti. Elementárna ľudskosť sa vytrácala, pod ťarchou vojenskej propagandy, hesiel o nutnosti viesť vojnu – lebo ak nie my, tak oni; musíme ich zničiť, lebo oni zničia nás. Za posledných sedemdesiat rokov sa dokonca z holokaustu stalo alibi umožňujúce beztrestné konanie a bezprecedentné pohŕdanie ľudským životom.

Už čtvrtý ozbrojený konflikt v Gaze od roku 2005, kdy se Izrael z okupace enklávy stáhnul. Je to uprchlický tábor a jedno z nejpřelidněnějších míst na světě.

Odborné superhity ako napríklad Stret civilizácií Samuela Huntingtona (1997) tvrdia, že o podobu sveta sa hrá na demarkačnej línii medzi súčasnými veľkými civilizáciami. Je rok 2014 a mám pocit, že o budúcnosti sa nerozhoduje iba na rozhraní civilizácií (kultúr), ale predovšetkým vnútri každej z nich. Vlastne skôr by sme mali hovoriť o civilizovanosti (kultúrnosti) jednotlivých ľudí. To my sami navzájom sme si často najväčší nepriatelia. Nezriedka sa stáva, že chýba pocit blízkosti u blížnych najbližších. Závidíme si, deti sa nám javia ako príťaž, rozvádzame sa ako na bežiacom páse, svojich staručkých rodičov hriešne zanedbávame, alebo dokonca i zneužívame, okrádame sa navzájom.

Aha, Hviezdoslav...! Takto pôvabne nám, teda manželke a mne, opísala svoje detské stretnutie s veľkým básnikom prozaička Margita Figuli pri jednom zo zriedkavých posedení, keď sme ju prehovárali, aby poskytla rozsiahly rozhovor pre taliansky literárny magazín Ľudia a knihy (úspešne ho potom autorsky pripravila Jarmila Očkayová, naša slovensko-talianska spisovateľka).“ Šla som po chodníčku a zrazu oproti mne ktosi kráča. Pozriem lepšie: Aha, Hviezdoslav!“ Áno, presne ten, ktorý nám posiela milý pozdrav spoza rokov a ja by som ho rád odovzdal.

Po toľkých rokoch za mrežami som vzdialený myšlienke idealizovať si tých, s ktorými som bol nútený sa stretávať. Koniec koncov, mnohí odsúdení majú svoje princípy.