Výber smartfónu je v prvom rade voľbou platformy. Android alebo iPhone? Náš stály spolupracovník dostal možnosť týždeň testovať a porovnávať vlajkové lode týchto platforiem, iPhone 5 verzus Samsung Galaxy S3. Ako to dopadlo?

Nižšieho chlapíka s výraznou čeľusťou som prvýkrát stretol pár mesiacov po vojne, v lete 1999, na oslavách v akejsi dedine na západe Kosova. Srbi volajú túto oblasť Metohija, Albánci Dukagjin. Vystúpil z obstarožného, no dostatočne veľkého mercedesu, ktorý mal namiesto ŠPZ ceduľku s veľavravným nápisom H-A-R-A-D-I-N-A-J. Čo viac, však?

Navigačné systémy v smartfónoch sú čoraz bežnejšie. Predstavíme si navigácie, ktoré zaujíma, kam ich užívateľ mieri. Na oplátku za poskytnutie tejto informácie cez internet uľahčujú mne i vám život.

Číta ešte niekto dobrovoľne Tolstoja? Dostojevského? Turgeneva? S neruskými klasikmi je to ako? Voltaire, Hugo, Heine, Dreiser? Čítania nadosmrti, aj keby od roku 1945 nikto nenapísal ani riadok. V tieni literatúry našich dní, devalvovanej na trh, sa čoraz častejšie pristihujem pri myšlienke, že by to nebola márna obeť. Zastaviť písanie, zakázať, aspoň na chvíľu, kým nebude znova prečítané všetko, čo by prečítané malo byť.

Názor 52 percent respondentov agentúry Focus, že dôstojným súperom Fica v budúcich voľbách môže byť iba „nová pravica, založená na nových myšlienkach a novom programe“, znie veľmi príťažlivo. Dokonca aj vtedy, keď vieme, že prieskum s presne touto otázkou si zadalo občianske združenie Sen pre Slovensko.

To, že sedím v srdci East Side na káve a z perspektívy New Yorku píšem o amerických voľbách, cítim ešte stále ako zázrak novembra 1989. Ale to, čo pred sebou vidím, cítim už občas ako čosi nenovembrové.

Americké prezidentské voľby sprevádza paradox: krajina si demokraticky vyberá prezidenta, ktorého dopad na životy ostatných ľudí sveta je niekedy väčší ako dopad ich vlastných domácich politikov. Ak je to tak, nemajú americkí občania a voliči väčšie slovo ako občania iných krajín? Nemali by v amerických voľbách hlasovať aj iné národy?

Originalita a pôvodnosť si s popkultúrou nikdy príliš nerozumeli a vďaka bohu za to. Každému aj tak skôr či neskôr dôjde, že všetky príbehy už boli tisíckrát vyrozprávané. Večný návrat toho istého. Čo nám zostalo, sú variácie, verzie, odvodeniny, deriváty. Menia sa kulisy, postavy, avšak príbehy zostávajú. O láske, o smrti, o samote, o cti, o pravde, o priateľstve, o bytí, o poznaní, a tak ďalej.

Môj opis cieľa cesty taxikára zmätie. „Gde Julka sedit,“ hovorím, a už vie. Vysadil ma v prímestskej štvrti, zastavanej nízkymi domami, je tu veľa firiem. „Vot, tut sedit Julka.“ O návšteve Charkova píše Martin Leidenfrost.