Pri zmienke o smrti nikomu nie je do smiechu. Ale niekedy aj ona dáva dobré pointy. Tu sú dve historické momentky, odľahlé, nesúvisiace, ale v mojej hlave si sadli vedľa seba. Prvá: rok 1953, Rusko. Stalin už stihol povraždiť celú ruskú inteligenciu a v krajine vládne strach, lebo stačí málo a na rade budete aj vy. Vracia sa neskoro v noci domov, zatvorí sa ako obvykle vo svojich komnatách a ako obyčajne, nechce sa nechať rušiť. Pri pokuse ísť na WC ho raní mŕtvica.

Jaroslav Daniška sa pred časom pokúsil vysvetliť, prečo Putin klame (.týždeň 8/2015). Rád by som na jeho text reagoval a otočil optiku – na Západ. V západných médiách, čiže aj v slovenských, možno sa v posledných rokoch dočítať na adresu Ruska len toľko, že porušuje medzinárodné pravidlá, klame a ohrozuje mier široko-ďaleko. Ešte do toho zaznie, aká je ruská propaganda šikovná a malo by sa ju obmedziť, ak nie priam zakázať. USA organizujú proti Rusku euroatlantickú koalíciu, sankcie, na Ukrajine stmeľujú prívržencov vojny proti Rusku až do posledného Ukrajinca a politikov Európskej únie odhaľujú ako svojich služobníčkov.

Krátko po smrti Jana Palacha urobil jeho posmrtnú masku. Neskôr mu vytvoril aj náhrobnú dosku, ktorú však ukradli a roztavili. Sochár Olbram Zoubek mal kvôli tomu problémy až do pádu komunistického režimu v roku 1989.

My, čo čítame .týždeň odzadu, sa na nič nehráme a otvorene priznávame, že máme na Vianociach radi aj ich konzumnú stránku, darčeky. Nezľakneme sa ani najťažšej úlohy prezradiť vlastné tajné želania a napísať cvičný list Ježiškovi.

Patrí k najvyhľadávanejším zjavom na súčasnej medzinárodnej opernej i koncertnej scéne. Rád sa však vracia domov na Slovensko, kde v závere uplynulej sezóny nahral a na prezentácii spojenej s koncertom uviedol svoje prvé profilové CD s piesňami Mikuláša Schneidra Trnavského. Tenorista Pavol Bršlík.

Móda nikdy nebola moja téma. Približne raz ročne na mňa okolie začne tlačiť, že by som si mal kúpiť niečo na seba. V chvate nakúpim niekoľko vecí, a potom ich nosím dovtedy, kým nie sú samá diera a ja zase nezačnem vyzerať ako vandrák. Proces sa opakuje.

Leto, ktoré ani nebolo, sa skončilo. V jednom z mála slnečných predpoludní, pred pár týždňami, som vo výklade Artfora videl, že znovu vydali Stefana Zweiga Svet včerajška. Rád sa pozerám do toho výkladu, keď idem okolo, aj keď musím podotknúť, že boli časy, keď si dievčatá dali viac záležať. Nikdo nevedel tak s láskou odstrihnúť hlavu spisovateľom ako oni. Coelhova hlava, gúľajúca sa výkladom, ma vždy naplnila radosťou a zadosťučinením. Ale to, ako všetko, je už minulosť. Úbohý Zweig, krásna kniha.

L. Kováč, Pišút, Slobodník, Kučera, R. Kováč, Paška, Harach, Slavkovská, Ftáčnik, Ponický, Fronc, Szigeti, Mikolaj, Jurzyca, Čaplovič. Ministrov školstva od decembra 1989 by mali problém vymenovať spamäti aj ministerskí úradníci. Dušan Čaplovič však bol v čomsi výnimočným ministrom. Od nástupu do funkcie v apríli 2012 sa mu podarilo k školstvu pritiahnuť pozornosť verejnosti, a to prakticky po prvý raz za posledných 25 rokov. Vrcholom tejto pozornosti bol štrajk učiteľov na jeseň 2012 a isté sympatie verejnosti s učiteľským stavom.

Posledné týždne sa nič nedialo. Pripomína mi to Wernishom nájdený text, keď robil nočného strážnika a v knihe zápisov našiel text: Dnes v noci sa nič nestalo, len medzi druhou a treťou hodinou v noci som spadol zo stoličky. Včera vypukol útok udalostí. Ako hovorí Neil Gaiman, udalosti sú zbabelci, útočia v svorkách. Mám rád anglické slovo coward, znie tak starodávne.