Majstri riekankovo britkých elektropopových jednohubiek zvoľňujú po desiatich rokoch tempo a vstupujú do surreálneho sveta art-popu, po ktorom vždy túžili.

Od 15. augusta do 2. septembra sa v Košiciach konal štvrtý ročník festivalu súčasného umenia, určeného pre verejné priestory mesta, Street Art Communication.

„Do teplého útočiska 214…“ Tak sa začínala jedna pieseň Silvia Rodrígueza, ktorá bola pre mňa v období mojej tínedžerskej prostoty len hádankou. Až kým mi raz tú vetu nevysvetlil jeden skúsený kamarát. Bola to adresa známeho havanského motela, kam páry chodili za rýchlou láskou v krajine, ktorá už vtedy trpela nedostatkom bývania.

Uplynulé dni na finančných trhoch boli ako jazda na húsenkovej dráhe. Opätovný pád do recesie nie je vylúčený. Politici zatiaľ pokračujú v improvizácii a látajú raz hento a raz zase ono. Pomaly im však dochádza munícia. O dôvere trhov a trpezlivosti voličov ani nehovoriac.

Emil, dejú sa strašné veci. Tam v tom Dánsku to je väčšia katastrofa, ako si vieme predstaviť. Raz jeden český politik povedal, že nie všetci moslimovia sú teroristi, ale všetci teroristi sú moslimovia. Už to neplatí.

Hrozná zlosť sa strhla, keď raz bývalý americký prezident Bill Clinton vyhlásil, že Izraelčania z krajín bývalého Sovietskeho zväzu, označovaní zjednodušujúco ako Rusi, sú prekážkou mieru s Palestínčanmi. Clinton k brzdám mieru pridal ešte aj osadníkov, ale tí neboli ani zďaleka takí nahnevaní ako Rusi.

„Už sa to trhá!“ Kričala nadšene moja žena a ukazovala na zatiahnuté nebo nad nami. Zase to raz na ňu prišlo. Po fáze Terazfaktnemámčas pravidelne prichádza fáza Poďmesiužiťprírodu. Pointou má byť jej šťastie.

Bolo to prvý raz, a dúfam že naposledy v mojom živote, keď som uvažoval, kde by sa dal zohnať samopal, pištole, granáty, a čo všetko si vziať so sebou pri odchode do lesa, keby nebola iná možnosť, než prejsť na partizánsku formu boja.

Keď som ich pred takmer desiatimi rokmi uvidel prvý raz, bolo to niekoľko pekných červených bodiek, ktoré kdesi v diaľke osamotene svietili do tmy za mojím bratislavským oknom, ktorým som z Napoleonského vŕšku pozeral zhora na Petržalku a na Maďarsko a Rakúsko za ňou. Veterné elektrárne boli vtedy pre mňa nóvum, niečo také som zazrel zopárkrát predtým v Dánsku a v Nemecku na pobreží mora, ale tu, uprostred Európy, nie.

Letné shakespearovské slávnosti patria k bratislavskému letu podobne ako horúčavy či letné búrky. Tak ako je leto raz upršané a inokedy slnečné, aj kvalita inscenácií veľkých divadelných kusov Williama Shakespeara na Bratislavskom hrade prirodzene kolíše.