Vie si ešte niekto spomenúť aspoň na jedno meno z electro-clashovej scény, ktoré rozbilo nejeden reproduktor na prelome milénií? V pamäti uviazla možno teatrálne vulgárna Peaches či jednotvárny Fisherspooner, no v súčasnosti sa o nich dočítate len náhodou. Z electro-clashovej klietky vyviazol jedine liverpoolsky kvartet Ladytron, ktorý sa do nej dostal najmä pre potrebu zaškatuľkovania ich monotónne rýchlej, hutnej a temnej elektroniky. Ešte spočiatku ich zvuková signatúra, pozostávajúca z matematicky elegantných refrénov, tónov syntetizátorov a ostrého prejavu nasvedčovala, že po jednom hite zapadnú prachom rovnako ako vyššie spomenutí zúfalci.
„Chcú ťa len, kým máš sedemnásť, keď už máš dvadsaťjeden, si nanič.” Ak mal byť sedemkrát opakovaný refrén ich hitu Seventeen predpoveďou zobrazujúcou ich kariéru po dovŕšení dospelosti, tak táto veštba im nakoniec nevyšla. Ale po viacerých singloch namiešaných podľa tohto istého receptu – opakovať, čo funguje, ostatné vynechať – ostali nielen relevantnými, ale naberali aj na sile a kreativite.
Napriek tomu znel každý ich album, akoby sa snažili vymaniť zo žánrových nálepiek a pritom tápali v nie celkom správnych vodách. Na chladné pomery synth-popu obsahovali ich piesne aj dušu; v rámci shoegazeovej scény boli ich zvukové (a hlukové) steny príliš uhladené a vykalkulované. Prelomové albumy Witching Hour a Velocifero tak symbolizovali akési hľadanie vlastného zuvku, ktorý nie a nie sa dostaviť a zároveň odzrkadľovali chute z oblasti nezávislého popu bežiaceho vždy o pár rokov pred komerčnou hudbou.
V priebehu dekády sa zo štylizovaných a neprirodzene kraftwerkovských androidov v ženskej verzii stali celkom prívetivé a zdatné speváčky a z hľadania zlatého rezu syntetického popu sa posunuli k tvoreniu hudby, ktorá ich inšpirovala k vlastnému menu. Až na piatej nahrávke však dosahujú nielen estetiku, ale aj kvalitu jednej z ich hlavných múz – britskej legendy Roxy Music. Je fascinujúce, ako sa dravá a neskrotná energia, ktorú dávnejšie nevedeli celkom ovládať, transformovala do sofistikovaných vibrácií napĺňajúcich ich hudbu. Ladytron nie sú len trblietavý pulzujúci obal, vyplnili ho aj nápaditým a podnetným obsahom.
Čo uberú pri albume Gravity The Seducer na tempe, to vyvažujú psychedelickými inštrumentálnymi plochami. V porovnaní so starším materiálom stvorili menej hitov na prvé počutie a stavili skôr na klenutejšie a rozvinutejšie melódie. Ich smerovanie je celkom jasné: Brian Eno, Tangerine Dream, Cocteau Twins ako inšpirácie, nie kopírovanie. Výsledok je však jednoduchší po zvukovej stránke, no zložitejší v samotnom posolstve, respektíve globálnom obsiahnutí Ladytron ako entity. Ich texty sú opäť veľmi dojmové; Helen Marnie a Mira Aroyo vytvárajú akési surreálne ostrovčeky uprostred mora, kde chvíľu pobudnú a odtiaľ metamorfujú doprostred púšte. Ako spievajú aj v jednom z najsilnejších singlov tohto albumu – všetko je to len fatamorgána.
Dream pop, barokový pop, nová vlna, ambient. Nálepky boli vždy pre Ladytron zbytočné a rovnako to platí aj pre tucet ich nových piesní. Najvýraznejší prínos tohto albumu – nielen do ich vlastnej diskografie, ale aj pre milovníka súčasného popu – je ich odvaha experimentovať, odhodiť vlastné neistoty a dozrieť vo všetkých zmysloch. Gravity The Seducer je nepochybne podstatný kúsok v tohtoročnej mozaike art-popu. Zmyselne jednoduchý a elegantne podmanivý.
Ladytron: Gravity The Seducer, Nettwerk, 2011. Autor je hudobný publicista.
„Chcú ťa len, kým máš sedemnásť, keď už máš dvadsaťjeden, si nanič.” Ak mal byť sedemkrát opakovaný refrén ich hitu Seventeen predpoveďou zobrazujúcou ich kariéru po dovŕšení dospelosti, tak táto veštba im nakoniec nevyšla. Ale po viacerých singloch namiešaných podľa tohto istého receptu – opakovať, čo funguje, ostatné vynechať – ostali nielen relevantnými, ale naberali aj na sile a kreativite.
Napriek tomu znel každý ich album, akoby sa snažili vymaniť zo žánrových nálepiek a pritom tápali v nie celkom správnych vodách. Na chladné pomery synth-popu obsahovali ich piesne aj dušu; v rámci shoegazeovej scény boli ich zvukové (a hlukové) steny príliš uhladené a vykalkulované. Prelomové albumy Witching Hour a Velocifero tak symbolizovali akési hľadanie vlastného zuvku, ktorý nie a nie sa dostaviť a zároveň odzrkadľovali chute z oblasti nezávislého popu bežiaceho vždy o pár rokov pred komerčnou hudbou.
V priebehu dekády sa zo štylizovaných a neprirodzene kraftwerkovských androidov v ženskej verzii stali celkom prívetivé a zdatné speváčky a z hľadania zlatého rezu syntetického popu sa posunuli k tvoreniu hudby, ktorá ich inšpirovala k vlastnému menu. Až na piatej nahrávke však dosahujú nielen estetiku, ale aj kvalitu jednej z ich hlavných múz – britskej legendy Roxy Music. Je fascinujúce, ako sa dravá a neskrotná energia, ktorú dávnejšie nevedeli celkom ovládať, transformovala do sofistikovaných vibrácií napĺňajúcich ich hudbu. Ladytron nie sú len trblietavý pulzujúci obal, vyplnili ho aj nápaditým a podnetným obsahom.
Čo uberú pri albume Gravity The Seducer na tempe, to vyvažujú psychedelickými inštrumentálnymi plochami. V porovnaní so starším materiálom stvorili menej hitov na prvé počutie a stavili skôr na klenutejšie a rozvinutejšie melódie. Ich smerovanie je celkom jasné: Brian Eno, Tangerine Dream, Cocteau Twins ako inšpirácie, nie kopírovanie. Výsledok je však jednoduchší po zvukovej stránke, no zložitejší v samotnom posolstve, respektíve globálnom obsiahnutí Ladytron ako entity. Ich texty sú opäť veľmi dojmové; Helen Marnie a Mira Aroyo vytvárajú akési surreálne ostrovčeky uprostred mora, kde chvíľu pobudnú a odtiaľ metamorfujú doprostred púšte. Ako spievajú aj v jednom z najsilnejších singlov tohto albumu – všetko je to len fatamorgána.
Dream pop, barokový pop, nová vlna, ambient. Nálepky boli vždy pre Ladytron zbytočné a rovnako to platí aj pre tucet ich nových piesní. Najvýraznejší prínos tohto albumu – nielen do ich vlastnej diskografie, ale aj pre milovníka súčasného popu – je ich odvaha experimentovať, odhodiť vlastné neistoty a dozrieť vo všetkých zmysloch. Gravity The Seducer je nepochybne podstatný kúsok v tohtoročnej mozaike art-popu. Zmyselne jednoduchý a elegantne podmanivý.
Ladytron: Gravity The Seducer, Nettwerk, 2011. Autor je hudobný publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.