Keď som sledoval dianie okolo odvolávania premiéra pre kauzu SPP, nemohol som sa zbaviť pocitu, že opozícia si nezvolila rozumný dôvod. Nie som ekonóm, no mám tri tézy.

Stoly trhovníkov sa zaplnili malými zaprášenými bobuľkami, nad ktorými krúžia osy. Lačne si tie strapce berieme domov, aby sme nad nimi krúžili zas my a bojovali o ne s vínnymi muškami. Prišiel sladký čas vinobrania.

Máme za sebou prvé epizódy Sanitky 2 a veru, nie je to celkom márne. Príbeh nadväzuje tam, kde sa nadviazať dá a kde sa nedá, začína sa nový. Aj nakrútené je to veľmi slušne, každú investovanú korunu či euro vidieť. Príjemné prekvapenie, popierajúce jednu zo základných popkultúrnych téz, že móda nemá pamäť. Mainstream nemá pamäť.

„Fuj, to by som si na seba nedala, ktovie, kto to mal na sebe a aké energie na seba prenášaš,” vravia mi. Nie, nie som taká chudobná, aby som musela nakupovať v sekáčoch. Mňa to prosto len baví. Je to o tej atmosfére, o tej vôni, o tých príbehoch a spomienkach, čo sú v šatoch. V sekáčoch je niečo, čo v obchodoch nikdy nie je, a naopak, nie je tam otravná predavačka, ktorá sa vás hneď, ako vojdete, začne pýtať, či vám môže pomôcť.“ Ooo, áno, mohli by ste za mňa vybaviť všetky maily dnes, navariť večeru a odniesť mi nákup, lebo ma bolí chrbát?”…

Základná pochybnosť o bločkovej lotérii, ktorá sa v minulom týždni prihlásila prvými registráciami, spočíva vo fakte, že mimo Taiwanu a Malty sa pokladničné doklady nežrebujú nikde na svete. Keby experiment mal spôsobilosť zvyšovať výnosy DPH, neujal by sa už dávno inde?

Nemecký kancelár Otto von Bismarck mal dosť povahových chýb, no rozhodne medzi ne nepatril nedostatok ambícií. Mnohé z týchto ambícií aj uskutočnil. Zanechal na Nemecku pečať svojej osobnosti, v ktorej sa spájal pozoruhodný rozum s ešte pozoruhodnejším šialenstvom.

„V hudbe nemá zmysel hrať sa na nemennosť hraníc.“ Tento výrok Mariána Vargu sa mi už niekoľko rokov spája s dvojicou festivalov. Jedným z nich je Arcus Temporum v maďarskej Pannonhalme, druhým sú Konvergencie. Arcus Temporum oslávil predposledný augustový víkend už desiate výročie svojho vzniku. O starobylom benediktínskom opátstve, pamiatke UNESCO, som na stránkach .týždňa už niekoľkokrát písal.

Milí priatelia. Tento stĺpček by som chcel venovať psom. Každý stretol svojho životného psa. Možno to bol susedov oňuchávač. Rafol vás do lýtka. Preto teraz psov bojkotujete. Možno sami chováte psovitú šelmu, práve vám olizuje ruky. V mojom živote bolo niekoľko psov. Prvý bol susedov Lesan u babky na dvore. Mal som ho rád, ako dieťa som ho skusmo kopol, on vyceril tesáky, zdrapil ma za tepláky. Potom bol jeden vlčiak, ktorý mi kovovým náhubkom udrel do hlavy, lebo ako komótne dieťa s nadváhou som sa nevyšplhal na strom. Potom prišla Brita.

Sedela som niekde v parku Piešťanských kúpeľov, myslím že to bude už aj dva roky. Hrala džezová kapela, príjemne, večerne, nič extra, ale vkusné a letné to bolo. Nejaké štandardy s príjemnými sólami. Sedeli sme za okrúhlym stolom a niečo sme popíjali. Publikum vyzeralo inteligentne, pekne po každom sóle poslušne zatlieskalo, a keby nesedela pri vedľajšom stole tá zvláštna osoba, asi by to vyzeralo ako nejaký naaranžovaný večierok, kde každý vyzerá ako má a aj sa správa sa ako má. Hodný pekného letného večera v kúpeľnom parku. Tá osoba jediná nebola otočená čelne k pódiu.

Všetko zásadné sa udeje v detstve, niekedy medzi štvrtým, piatym rokom a, povedzme, dvanástym. Z vecí, čo boli prv, si zvykneme pamätať sotva fragmenty, a veci, čo boli neskôr, už sa nepodpísali takým definujúcim spôsobom. A veru neviem, odkiaľ to mám, aj ma to mrzí, o to viac, že v mojom prípade to sedí dokonale. Nevenujem sa ničomu, čo by nezačalo vtedy a tam. Filmy a seriály, knižky, videohry (o prvom kontakte v budapeštianskom Vidám parku niekedy inokedy) a, samozrejme, komiksy.