Do Žiliny prichádzame v pondelok popoludní spolu s Dušanom Mitanom. Na ulici pred Artforom stojí malé pódium, v kníhkupectve vonia varené víno, dídžej púšťa príjemnú muziku. Listujeme knihami, stretávame sa, debatujeme.

Nový album Jany Kirschner nás všetkých zaskočil. Vedeli sme, že to bude album "slovenský", pokojný a akustický. Napriek tomu sme boli prekvapení, keď sme ho počuli.

Môže sa uchytiť tanečná šou? Priláka divákov? Tak sa pýtali mnohí začiatkom roku 2005, keď vtedy trojročná televízia JOJ spúšťala svoju vlastnú talentovú šou Miliónový tanec.

Pod železničným násypom bruselskej stanice Gare du Nord sa tiahne pustá ulica, Rue d´Aerschot. „Toto nie je žiadny pisoár,“ je ružovou farbou napísané na niekoľkých miestach. Takmer všetky domy majú výklady, v ktorých sedia prostitútky. Okolo nich sa tmolia svorky mladých mužov. Pred výkladmi vyvolávajú obscénne výzvy, svojimi pohľadmi aj gestami zosmiešňujú prostitútky a vyvršujú si na nich zlosť. Prostitútky sa usmievajú. Väčšinou sú mladé, mnohé sú až nápadne pekné. Sú to Európanky.

O nedávno vyznamenanom Vladimírovi Juklovi sa zvykne hovoriť aj ako o generálovi tajnej cirkvi, ktorá tu fungovala počas komunistickej totality. Tajná cirkev však mala aj svojho duchovného otca. Bol ním chorvátsky jezuita Tomislav Kolakovič.

Podkrovná izba u Minárikovcov, jednou stranou obrátená do ulice, druhou do svahu, končiaceho sa Dunajom, má svoje fluidum.

Dvadsať rokov vedieme vojny o národné symboly. Od názvu štátu, ako túto kauzu opísal v prípade pomlčkovej vojny Milan Šútovec v knihe Semióza ako politikum alebo „pomlčková vojna“ cez štátne symboly ako vlajka, hymna či národný odev až po jazykové zákony „bez výnimky“ hľadáme výlučné národné poslanie, mesianistický „vyvolený národ“.

Bol som na prácu svojho otca celkom hrdý. Ked sa ma niekto spýtal, co môj otec robí, odpovedal som, že predáva elektrárne. Neklamal som, bola to pravda, až na to, že ich, samozrejme, nepredával sám a že okrem toho, co ušetril na diétach - od roku 1980, ked ho komunisti zase zacali púštat von - sme z toho vela nemali.

Keby sme si slovenskú nezávislú hudobnú scénu predstavili ako pohorie, tak pozorovateľa už z diaľky upútali dva vrcholy: Čisté tvary a Noisecut. Upútali by ho krásou, divokosťou a osobitosťou.

Už takmer desať rokov rozčuľujem klimatických aktivistov. K šialenstvu mojich kritikov doháňa najmä názor, že obmedzovanie uhlíka je liek, ktorý je horší ako samotná choroba - a že by vyšlo drahšie ako problém, ktorý má vyriešiť. „Veď hovoríme o konci sveta. Čo by mohlo byť horšie - alebo čo by nás mohlo vyjsť drahšie?", pýtajú sa.