Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Mináriková & Minárik: Čas radosti, veselosti

.peter Zajac .časopis .umenie

Podkrovná izba u Minárikovcov, jednou stranou obrátená do ulice, druhou do svahu, končiaceho sa Dunajom, má svoje fluidum.

V novoopravenom domčeku na Mudroňovej ulici ju v roku 1982 zabývala domáca výstava, ku ktorej si Minárikovci prizvali Rudolfa Filu, Jozefa Jankoviča, Milana Bočkaya, Kláru Bočkayovú, Ladislava Čarného, Daniela Fischera, Vladimíra Havrillu, Marka Hubu, Igora Kalného, Mateja Kréna, Otisa Lauberta, Mariana Meška, Mariána Mudrocha, Ruda Sikoru a Deža Tótha. 
Boli to dobré sudičky. Minárikovci v tomto malom ateliéri prežili osemdesiate roky, keď bolo ešte všetko na večné časy, deväťdesiate roky, keď sa dalo slobodne nadýchať, aj toto desaťročie, ktoré privoláva naspäť osemdesiate roky v iluzívnej podobe, na aké sa podkrovná izba u Minárikovcov nepamätá.
Jedna stena atelériu patrí Eve Cisárovej-Minárikovej, druhá Igorovi Minárikovi. To ich vydeľuje. Uprostred je stôl. Ten ich spája. Tu sa stretávajú nite, plste a zvyšky iných materiálov Evy Minárikovej s čriepkami, kúskami skla, drievok a želiezok Igora Minárika.
Vlákno Evy Minárikovej je otvorené na najrozličenejšie použitie. Spája, zošíva, spevňuje, ovíja, vplieta sa, všíva, tvorí uzly. Ale aj zväzuje, púta, slúži ako slučka.  
Čriepky, ktoré používa Igor Minárik, vytvárajú kaleidoskopickú mozaiku skielok, trubíc, luskov, puzzle neznámych obrazov,  kúskov detskej stavebnice, zmesí drviny a sutín, výstuží, kôpok zoschnutého lístia, zvyškov železného poklopu, kúskov tesárskej „kramle“, starých klincov, trčiacich zo zahodenej latky, smietok v oku, prachu v povetrí. 
Eva Mináriková sa pohybuje v priestore medzi techné a poesis, medzi technikou a umením, zručnosťou a kreativitou. Tí, čo poznajú mytologický príbeh tkáčky Arachné, vedia, aká riskantná je to pozícia. Magdaléna Klobučníková si všimla, ako Eva Mináriková osciluje medzi oboma polohami. Nadväzuje na tradíciu európskej tapisérie, ale aj lokálnej a regionálnej tradície umeleckého remesla a zároveň je dušou i telom textilná výtvarníčka. Eugénia Sikorová zase poukázala na to, že prezentuje recyklovaný plstený materiál a fragmenty rôznych predmetov, ktoré si už odžili svoj užitočný čas a dnes oživujú našu pamäť, čím vzniká vzácne prepojenie inovatívnej kreativity s kultúrnou pamäťou.
Tak ako je to príznačné pre časť celej generácie, vykláňajú sa jej tapisérie na dve strany. Sú nápodobami, prevráteniami a zriedkavejšie aj paródiami pôvodných vzorov a vzorcov.  Často sú dokonca dvojitými citátmi starých majstrov a súčasníkov. Sú aj poctami, Ovídiovým Metamorfózam, flámskej tapisérii, svadobnej hostine z roka 1530,  tradícii uzlov a uzlíkov, siahajúcich od starovekej tapisérie k Jiřímu Kolářovi. 
Ale azda najväčšmi sú Minárikovej svety, utkané zo sna, výrazom výberového príbuzenstva s Klárou Bočkayovou, Ladislavom Čarným, Igorom Minárikom, Dežom Tóthom, Otisom Laubertom, ale aj s fantastickými topografiami Ladislava Nováka či stratégiami Jiřího Kmenta. Eva Mináriková je neodkrytým talónom skupiny A-R.
Igor Minárik je básnikom povrchu. Ten sa na jednej strane spája s povrchným zdaním, klamo či plytkosťou a nedôkladnosťou poznania, je mimikrami prispôsobivosti, na druhej strane je v slove alétheia gréckym výrazom pre pravdu, neskrytosť, zreteľné ukázanie toho, čo je na prvý pohľad viditeľné, evidentné, zjavné, vynesené na svetlo dňa. Tým jeho obrazy pripomínajú často maľbu na skle a práve priesvitnosť skla ho spája pri všetkej rozdielnosti s Mariánom Mudrochom, čo v inej súvislosti pobadal Rudolf Fila. 
Etienne Cornevin označil za základný výtvarný pud Igora Minárika démona zhlukovania.  Zhluky vytvárajú výplne, doplnky, zámlky, pauzy jeho obrazov, lebo to, čo Igor Minárik neznáša, je prázdna umakartová podložka a prázdny svet. Jeho výtvarná otázka znie asi takto: možno vytvoriť vesmír z nepatrného, nepotrebného materiálu, ktorý už neslúži nijakému praktickému účelu? Preto sa rozhodol skúmať jeho okraje, a to okraje okrajovosti, ale aj otvorenosti sveta. Minárik sa začína pýtať tam, kde si druhí myslia, že nieto na čo. Za okrajom jeho vesmíru sa vždy vynorí ďalší vesmír a za ním ďalší okraj. V jeho svete sa jednotlivé prvky opakujú a obnovujú. Nevznikajú len nové konfigurácie toho istého, ale aj nové formy iného. V podstate je básnikom jemného rozlíšenia. Jeho obrazy sa úplne na konci, keď ich demiurg povie: „Hotovo“, stanú príbehom. Lebo len vtedy bude naozaj hotovo, ktoré budeme volať príbehom Minárikovej maľby. 
Na spoločnom stole u Minárikovcov sa vŕši materiál na  tapisérie a obrazy. Minárikovci sa usmievajú, hovoria jeden cez druhého, lebo medzi výtvarníkmi je to tak, že si musia medzi ľuďmi odrozprávať, čo si osamote odmlčia.  Je im dobre. Sú dvojicou do nepohody, aj do tohto času radosti a veselosti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite