Ak sa spýtate priemerne vzdelaného človeka, čo majú v znaku lekári a farmaceuti, pravdepodobne odpovie, že je to nejaká palica, okolo ktorej je obtočený had. Tento starogrécky symbol má vraj predstavovať silu, zdravie a úspešné hojenie.

Pýtam sa sám seba, čo nás robí ľuďmi. Jedna odpoveď na mňa hneď vyskočí, nie je to jediná odpoveď, aj keď otázka ju sama podnecuje. Ľuďmi nás robí to, že si kladieme otázky. Všetky zvieratá majú záujmy, inštinkty a vnímanie. Všetky zvieratá majú nejakú rámcovú predstavu o svete, v ktorom žijú. Ale len my si o svojom prostredí kladieme otázky. Len my odmietame byť definovaní svetom, v ktorom žijeme, a namiesto toho sa snažíme definovať náš druh a našu prirodzenosť.

Tento stĺpček je o českých viditeľných udalostiach a ich skrytom pozadí. Hneď tá prvá je neprehliadnuteľná, len najkvalitnejšie české médiá majú problém o nej písať. Ide v nej totiž o ich vlastníka Zdeňka Bakalu. Podľa časopisu Forbes je Zdeněk Bakala tretí najbohatší český občan (po Petrovi Kellnerovi a Andrejovi Babišovi). Alebo aspoň býval, pretože jeho bohatstvo sa roztápa na burzovom slnku a scvrkáva sa pod politickým tlakom. Pred tromi týždňami sa demonštrácia baníkov v Ostrave pred sídlom „Bakalových“ baní skončila rozbitím recepcie. So strachom zo zatvárania priemyslu v moravsko-sliezskom kraji pracuje predovšetkým prezident Miloš Zeman v kampani pred októbrovými voľbami.

Názov kapely je zásadná vec. Preto tie zdanlivo nedôležité názvy ako Načo názov, Ještě sme se nedohodli a podobne. Sú za nimi hodiny dohadov a vyčerpávajúcich úvah, ktoré nikam neviedli. Ja mám rada dadaistické názvy našich domácich kapiel, ktoré hrajú čosi, čo môj kamarát z Ostravy nazýva „bratislavský spodný prúd“. To je špecifický druh hudby neumelých, idealistických kapiel garážového typu, ktoré mali taký pretlak, až vybuchli ako supernova. Väčšina z nich už neexistuje.

Na jednom maldivskom malom ostrove pracoval mladý Bangladéšan. V obchodíku s kokosovými orechmi. Obchodík pozostával z jedného vozíčka, na ktorom boli orechy nahádzané, jednej mačety na ich otváranie a jedného Bangladéšana, ktorý ich otváral. Každý deň som k nemu chodievala vypiť a zjesť orech. Šikovne zasekol mačetu do jeho šťavnatej oranžovej šupy a postupne ho tak šúpal. Prásk. Skalp kokosového orecha konečne odletel, cez dierku prepchal Bangladéšan slamku a podal mi ho.

Majú dejiny vždy zmysel? Nemáme azda dosť príkladov nezmyselných vojen a nezmyselných obetí? Kedysi o tom písal Milan Kundera. V Neznesiteľnej ľahkosti bytia pripomenul príklad vojny, ktorú proti sebe v dávnej minulosti viedli dva černošské kmene. Kunderovu metaforu, obávam sa, možno dokonale použiť aj pri opise konfliktov v Sýrii a Egypte.

Navážať sa do slovenskej verejnoprávnej televízie je ako chytať ryby v akváriu. V prvom momente sa človek teší, že to ide takmer samo, vzápätí sa však začne nudiť. Samozrejme, teším sa, že mám právo dívať sa na program bez prerušovania reklamou, len sa zatiaľ niet veľmi na čo dívať. Ale snažia sa. Koprodukčná Sanitka 2 bude pokračovaním seriálovej klasiky, ktorú si síce pamätáme lepšiu, ako skutočne bola, ale to by nemuselo vadiť.

Jej plavecká kariéra trvala vyše tridsať rokov. Robila svetové rekordy, nosila medaily z olympiád i majstrovstiev. Ale to je minulosť. O pár dní sa jej narodí druhé dieťa a plánuje byť matkou na plný úväzok. Martina Moravcová.

Prišli k nám z moslimských krajín, kde bol alebo je krvavý konflikt. Nie sú to utečenci z táborov. Získali tu prácu, založili si rodiny, majú spoločenské postavenie, niektorí aj slovenské občianstvo. Afganský lekár, egyptský a sýrsky inžinier. Čo si myslia o tejto krajine? A čo o tej, odkiaľ pochádzajú?

Dňa 29. mája 1985 otriasla svetom tragédia pred finále pohára majstrov. Na bruselskom štadióne Heysel sa po útoku fanúšikov Liverpoolu na sektor fanúšikov Juventusu prepadla mohutná betónová stena, pod ktorej troskami prišlo o život 38 ľudí.