Jeden z bonmotov rešpektovaného a úspešného generálneho manažéra Briana Burka hovorí, že počas posledného prestupového dňa v NHL sa zrodí omnoho viac chýb, ako v ktoromkoľvek inom zo všetkých zvyšných 364 dní v roku.

Túto otázku by milovníci filmu a filmoví profesionáli, ktorí každý rok putovali na juh Francúzska, celé desaťročia považovali za úplne nelogickú. Cannes ako kinematografický Olymp, ako univerzálna kategória vkusu a umenia, jednoducho ukazoval najlepšie filmy a jediným kritériom preto, aby sa tam nejaký film ocitol, bola kvalita. A basta.

Nuri Bilge Ceylan sa rád vracia do Cannes. V rokoch 2002 a 2011 sa tešil z Veľkej ceny poroty za filmy Vzdialený a Vtedy v Anatólii, v roku 2008 si odniesol Cenu pre najlepšieho režiséra za Tri opice. Teraz získal najprestížnejšie festivalové ocenenie – Zlatú palmu.

V roku 2006 sa v Ruskom štátnom múzeu v Petrohrade na počesť summitu G8 konala unikátna výstava jedného z najoriginálnejších maliarov ruskej avantgardy Pavla Filonova. Zvláštnosťou bolo, že 8 zo 160 vystavených obrazov mohli návštevníci aj počuť vďaka syntetizátoru ANS. Nástroj J. Murzina z roku 1938 dokázal zmeniť obrazy na hudbu tak, ako Filonov dokázal v obrazoch zhmotniť vedecké poznanie.

Na veľké koncerty nechodím často. Jednak preto, že sú drahé a jednak preto, že sú veľké. Stáť za sto eur niekde v tlačenici a vidieť speváka iba na veľkoplošných obrazovkách nie je moja káva. Ale po rokoch som to opäť raz skúsila. Išlo omôjho obľúbenca. Najlacnejšie lístky na státie, vláčik do Viedne, predražené pivo a boli sme tam. Robbie Williams bol úžasný. Scéna bola vynikajúca, zvuk obstojný, tanečníci draví, atmosféra výborná. Hral svoj posledný swingový album a k hudbe mal všetko pedantne zladené.

Túto jar ubehlo dvadsať rokov od vydania dvoch kľúčových albumov Blur a Oasis, ktoré definovali dôležitú éru v britskej popmusic. Volala sa britpop a už nikdy potom nebola britské hudba tak „in“ ako práve v polovici deväťdesiatych rokov.

Vládnu dnes na Slovensku tradičné biologické cykly, v rámci ktorých prichádza k obmenám približne raz za dvadsať rokov na základe generačných výmen? Alebo sa v nej uplatňujú ako v západnej civilizácii štvorročné cykly štruktúrovanej spoločnosti, ktoré platia v politike a pri všetkých samosprávnych mechanizmoch od verejnej správy cez vysoké školy po vedu? To nie je okrajová otázka, lebo rozhoduje o tom, či k výmenám dochádza podľa prírodného cyklu zrodu, rastu a zániku a celý systém opisuje kruh od juvenility po senilitu, alebo sa spoločnosť mení na základe sociálnej dynamiky a jej straty.

Hovorí, že budovanie nezávislých inštitúcií, ako sú napríklad súdy, je práca pre tri generácie. Je zástancom ekonomickej slobody, no neidealizuje si ani podnikateľov, ani existujúci ekonomický systém. Americký ekonóm a politológ Michael C. Munger.

Existuje v Česku niekto porovnateľný s Radoslavom Procházkom? Iste. Má podobný vek (44 rokov) aj hodnotové ukotvenie, rovnaký titul (docent ústavného práva) a má aj silné pochopenie pre to, čo trápi murára z Ostravska alebo učiteľku zo Zlínska. Lenže Vojtěch Šimíček nie je politik. Kedysi ním bol – v 90. rokoch bol krátko členom kresťanskej demokracie –, ale dnes je sudcom. Tento rok by dokonca mal, ak ho schváli český Senát, nastúpiť na Ústavný súd.

Keď sa pred dvoma rokmi rozišli cesty oboch talentovaných generačných druhov, zdalo sa, že kým Daniel Lipšic vykročil priamo za úspechom,  Radoslav Procházka sa prešpekuloval. Ale tento dojem klamal.