Už viac ako dvanásť rokov u nás platí zákon o osobnom bankrote. Aj napriek tomu si nie všetky dotknuté osoby, pre ktoré by mohol byť ideálnym riešením, neuvedomujú a nevedia, čo to všetko vlastne pre nich znamená, a aké výhody im z toho všetkého vôbec plynú.

Myslím, že tie telefonáty bývali pre našich veľmi stresové. Tešili sa, že počujú hlas rodiny spoza železnej opony, to iste áno. Ale zároveň vedeli, že Veľký brat neúnavne počúva.

Adam Michnik bol v Prahe a pochvaľoval si, že celý týždeň. „Bol som tu mnohokrát, ale vždy len na chvíľu,“ hovoril tento legendárny poľský novinár, ktorý je už celých dvadsať rokov od roku 1989 šéfredaktorom najlepších stredoeurópskych novín Gazeta Wyborcza. „Konečne vidím, aká je tá Praha naozaj pekná,“ dodal nadšene, keď sa v stredu celý deň túlal po Starom meste a Malej strane.

Ak k rozprávaniu o mužoch – lebo v našom výbere sú najmä muži – niečo chýba, tak je to príbeh žien. Nielen tých, ktoré sa samy rozhodli pre konfrontáciu s režimom (Hana Ponická). Dôležité je spomenúť aj tie, ktoré sa medzi neprivilegované osoby režimu dostali vďaka svojmu partnerovi. Pre mnohé rodiny to bola najťažšia skúška, a nie všetky rodiny v nej obstáli.

Sedemnásty november 1989 je najdôležitejší dátum Slovenska. Ale súčasne cítim, že k Slovensku – a nielen tomu Ficovmu – symbolika tohto dňa ani po 20 rokoch veľmi nepasuje.

Verejnoprávne médiá sú čudo. Neviem, načo sa majú ľudia skladať na niečo, čo dokáže oveľa lepšie pokryť súkromný sektor. Najsmiešnejšia je hra na objektivitu. Verejnoprávne médiá vlastnia všetci čiže nikto, čiže tí, ktorí rozhodujú o ich chode. A robia všetko, aby ten chod zodpovedal ich videniu sveta, čo v realite často znamená neprezradiť ani za svet podstatu toho videnia.

Ani neviem, kde začať tento príbeh. Vyzeral ako ilúzia a sen, pretváral sa v čase nevyspytateľných 13 mesiacov. A skončil sa krásne, dojímavo, veľkou, doteraz nepoznanou radosťou. Sneh v Chorzowe sa roztopil prívalom našej futbalovej eufórie. Vrátila sa, hoci sme si mysleli, že jej už niet. Sme na majstrovstvách sveta!

Bol som v tých horúcich chvíľach (koncom roka 1990) v každodennom styku s protagonistami tejto drámy. Situácia bola skutočne iracionálna a neprehľadná.

Sociálne experimenty založené na predpoklade, že všetci v komunite sú poctiví a nezištní, dávajú do spoločného podľa svojich možností a berú len podľa svojich potrieb, jednoducho nefungujú. Keď nejaký taký model predsa len funguje, znamená to, že sme si niečo podstatné nevšimli, alebo že tomu, kto na to celé dopláca, ešte nedošla trpezlivosť. Alebo peniaze.

Uznávaný a nekompromisný newyorský filmový kritik Anthony Lane sa bol pozrieť v Osle na pesničkovú súťaž Eurovízie a napísal pre Newyorčanov o svojich zážitkoch zdrvujúcu osemstranovú esej. Dosť presne v nej identifikuje základné problémy európskej pop-music – ignoráciu anglo-amerických vplyvov a nedostatok profesionality. Je to fakt – v oblasti džezu nemá Európa, ba dokonca ani Slovensko problém akceptovať americké výdobytky a vďaka tomu sa aj vyrovnať špičkám, ale v pope vládne žalostný amatérizmus.