Televízny škriatok Fidlibum spolu s potkanom Otkom vychovávajú a vzdelávajú malé Čudo, ktorému prischne meno Anička, a tak sa z nej stane Kukanička. V praxi to vyzerá tak, že jej rozprávajú všakovaké príbehy. Tie sú nielen zábavné a hravé, ale predovšetkým poučné, zhrnuté v nádhernej autorskej knižke Prečo Fidlibum kuká a nie je kukučka? spisovateľky Halky Marčekovej, ktorú ilustrovala Martina Matlovičová. Fidlibuma môžu deti poznať aj z televíznej relácie, ktorej dramaturgičkou je autorka knihy, ale my ho s dcérou nesledujeme, vystačíme si s čítaním a pozeraním obrázkov.

Na doplnenie uvádzame niekoľ ko ďalších citátov z blogov Juraja Draxlera. Pre čitateľov, ktorí by mali pocit, že ide o citáty vytrhnuté z kontextu, uvádzame presný dátum blogov, ktorých úplné znenie možno nájsť na blog.sme.sk.

V júli tohto roku sa stal poradcom ministra školstva, o dva mesiace už bol štátnym tajomníkom, o ďalšie dva mesiace ministrom školstva. Človek, o ktorom takmer nikto nič nevie a ktorý má so slovenským školstvom spoločné len málo.

Túto nepochopiteľnú radu dostal aspoň raz v živote každý, koho niečo ukrutne svrbelo. Ako sa ale dá nepoškrabať, keď je svrbenie už neznesiteľné? A prečo by sme to vlastne (ne)mali robiť?

V Košiciach to bolo tak: volebná komisia ešte hádam ani nezačala poriadne spočítavať hlasy a každému pozorovateľovi bolo jasné, ako to dopadne. V centrále Rudolfa Bauera, ktorého pritom podporilo vo voľbách deväť pravicových strán, bolo ako na kare. Okolo desiatej tam sedelo asi dvadsať ľudí, zväčša neznáme tváre, na stoloch skromné pohostenie a pochmúrna nálada. Kandidát Rudolf Bauer mal už okolo desiatej rezignovane smutný úsmev, hoci pred televíznymi kamerami ešte hovoril, že tento model zjednotenej pravice by mohol byť príkladom aj pre iné mestá.

V máji 1947 pripravovali študenti z bratislavského internátu Svoradov tradičnú pešiu púť z Bratislavy do Marianky. Pripravili však prekvapenie. Po rannej omši v kostole jezuitov vyšiel na Františkánske námestie kňaz Jozef Búda a na pleciach niesol veľký drevený kríž. A s týmto krížom putoval potom veľký sprievod ľudí cez Patrónku, Železnú studničku až do Marianky, kde malo byť vyvrcholenie slávnosti slúžením omše.

Dosť bolo slnkom vyhriatych paradajok a šťavnato popraskaných melónov. Tie časy sú preč. Udrela na nás vykurovacia sezóna, tak sa nám aj v kuchyni načim patrične zariadiť. A Francúzi majú na túto zmenu klímy fantastickú odpoveď – choucroute garni (čítame šukrút garni).

Informácie, ktoré tamojší obyvatelia o vývoji majú, sú najčastejšie neoficiálne a „uniknuté“, čo vzbudzuje pocit, že situácia je v skutočnosti oveľa horšia a pomáha konšpiráciám o zatajovaní.

Je temný stredovek a oproti sebe stoja príslušníci znepriatelených rodov. Napätie vrcholí, zrazu prásk. To nepadla hlava. Treskli dvere. Do kinosály.

Kto by si nepamätal slávnu hlášku z Jamesa Bonda – pretrepať, nemiešať – keď si objednáva svoj obľúbený drink? Pri tejto vete však idú pomaly do mdlôb všetci profesionálni barmani a skutoční vyznávači pravého martini. V podstate by sa mali striasť opovrhnutím už pri tom, keď si dotyčný pestovaný agent v dokonalom obleku zo Savile Row sadne na pol zadku k baru, pokukujúc po najbližšej ruskej agentke KGB, a začne niečo šemotiť o vodkovom martini. Vtedy sa jednoducho musí prestať točiť svet a rotujú v hroboch len všetci filmoví vyznávači skutočného suchého martini počnúc Alfrédom Hitchcockom cez Mae Westovú až po Luisa Buñuela.