Narodila sa v Holandsku, vyrastala v hipisáckej sufijskej komunite v Arizone, od roku 2006 žije v Bratislave a veľmi rada má Košice. Ľudia na Slovensku – na rozdiel od Holanďanov – podľa nej majú pocit, že verejný priestor je niečo cudzie. Fotografka Illah van Oijen.

Druhá svetová vojna ožíva a žije. V kluboch vojenskej histórie (KVH). Na Slovensku začali intenzívne vznikať po roku 1990, dnes ich je asi dvadsaťpäť, niektoré majú (zatiaľ) len dvoch členov, iné pár desiatok.

Dvanásteho augusta som spolu s kapelou dorazil na piešťanské letisko, dejisko veľmi pekne sa rozrastajúceho festivalu Grape, aby sme zahrali prvý koncert na Grape Stagei. Po zvukovej skúške a odohranom koncerte mojich domovských Teskohippies som sa zmenil z účinkujúceho na návštevníka Grapu so všetkým, čo k tomu patrí.

Muziku milujem údajne už od materskej škôlky. Môj otec je z Macedónska, ale bola to mama, ktorá mala veľmi rada hudbu.

Minulotýždňové stretnutie Angely Merkelovej a Nicolasa Sarkozyho prinieslo súbor opatrení, ktoré majú ďalej prehĺbiť ekonomickú centralizáciu v Európe. Na Slovensku zatiaľ zaznievajú hlasy, že nech nastane čokoľvek, za každú cenu sa musíme držať Nemecka.

Môj vzťah k francúzskemu, anglickému a iným svetovým jazykom sa podobá vzťahu k mojej žene: milujem ju, rád ju počúvam, ale neovládam ju. Niežeby sme si so ženou nerozumeli. Máme svetový vzťah.

Juhoamerickí umelci sú kúzelní. Stage manažér Čyčy vie o nich rozprávať nádherné príhody. Stage manažér ma na starosti chod scény vrátane zákulisia, kontroluje, či majú umelci všetko, čo chcú. A stráži čas. Čas je na festivaloch veľmi dôležitý. Ako vraví iná legenda stage manažingu Hulo: „neviem presne, kedy skupina začne, ale viem presne, kedy skončí“.

Zoznam mŕtvych hviezd by mohol byť oveľa širší, ako ho dnes poznáme, ale našťastie nie je. Mnoho spevákov a inštrumentalistov to malo v istých fázach života nahnuté a bolo na pokraji života a smrti, no dokázalo sa vrátiť späť.

Obzvlášť ju majú rady malé deti. Má totiž v sebe istú dávku kúzelníctva. Vyzerá ako stuhnutá farebná voda, chutí ako klzká limonáda. Niekedy je to zvláštne ohybné sklíčko na zákusku, inokedy voňavý gumený cukrík. A pritom je to obyčajná želatína.

Rozhovor so psychiatrom Alojzom Rakúsom o tom, akou poruchou osobnosti by mohol trpieť nórsky masový vrah.